Severná časť Trenčianskej stolice po roku 1526

Kostkovci, úhlavní nepriatelia Podmanickovcov sa dostali k bašte svojej moci Lietavskému panstvu pravdepodobne už pred rokom 1526. Peter Kostka ako veliteľ severných plukov a Mikuláš ako kapitán kráľovskej pechoty slúžili v službách Jána Zápoľského.[1] Ten im právoplatne na Lietavský hrad spoločne aj s hradom Strečno vystavil donáciu v roku 1529. Zaistil im pritom dedičné právo na tieto majetky. Formálne sa k aktu vovedenia do majetku pristúpilo v roku 1531 za asistencie zástupcov Budínskej kapituly. Keď sa o tomto dozvedel Ferdinand I. vyslal vojsko na čele s Mikulášom Thurym, aby hrad dobyl. Kostka však obliehanie odrazil.[2] Peter Kostka pôsobil a zaujímal sa hlavne o svoje majetky na Orave. Spomína ho aj Sperfogel vo svojej kronike. Udáva, že 16. marca 1529 Kostka aj so Sterrenbergerom na čele 1500 mužov sa prihnali z Oravy do Liptova. K stretu došlo medzi Varínom a Ružomberkom. Liptáci však so svojimi 300 mužmi nedokázali tejto presile odolať. Dobyvatelia následne Liptov vypálili, vyrabovali a obsadili.[3] 30. novembra 1531 Peter Kostka nedovolil na okolí hradov Hričova, Bystrice, ale aj iných vymáhať Ferdinandovým vyberačom cenzus.[4] Peter zomrel v roku 1532.

Mikuláš Kostka potom pod vplyvom situácie v krajine, ale hlavne na jeho vlastnom dvore v severnej časti Trenčianskej stolice, keď už väčšina susedov bola v službách Ferdinanda I. opúšťa svojho patróna Jána Zápoľského. Na Ferdinandovu stranu prechádza spoločne so svojím vnukom po sestre Jánom z Dubovca, držiteľom Oravského hradu.[5] Oboch pritom ako cudzozemských veľmožov prijal do počtu a stavu šľachticov Uhorska a dal im dedičnú donáciu na tieto panstvá. Tu však vznikol problém, keďže Ferdinand už v roku 1527 Lietavu daroval rodu Báthorovcov. Andrej Báthor ml. v tom čase majster kráľovských pokladníkov si v roku 1543 pod vplyvom udalostí v krajine robil nároky na Lietavský hrad a vydobyl si u Ferdinanda inštalačný mandát. Keď sa však chystal tento akt previesť Mikuláš Kostka dal na mieste zatknúť všetkých k tomu činu zvolaných poverencov a svedkov. Kráľovského poverenca pritom dal sťať a svedkov spalicovať a zbičovať. Na následky týchto zranení vraj jeden potom zomrel. Ferdinand I. reagoval vydaním rozkazu na stratu hlavy a majetku pre Mikuláša Kostku. O tom, že Kostku potreboval, a že tento rozkaz nebol myslený až tak vážne svedčí listina z roku 1545, kde cisár omilosťuje Kostku za tieto činy.[6]

Čo sa týka mesta Žiliny, na ktorú si neustále brúsili zuby Podmanickí aj Kostkovci, jej osudy boli v tomto období dosť pohnuté. V roku 1528 ju obsadili Kostkovci a držali si ju ako poddanské mesto. Keď napadla moravská šľachta z Ferdinandovej iniciatívy Mikuláša Kostku, bol tento na mierovom rokovaní v Tešíne donútený vzdať sa svojich dŕžav, hlavne hradov. Pritom si mal nechať len Žilinu a hrady Strečno a Oravu. Zápoľský potom Kostkovi navyše prikazuje nepožadovať od Žilinčanov mýto. V roku 1540 Žilinu vypálili bratia Podmanickí. Postavenie mesta sa tak v tejto dobe stáva výrazne neistým.[7] V okolí sa preháňali ozbrojené vojská znepriatelených stoličných šľachticov a Žilina sa tak nechtiac ocitla v centre tohto diania. Dôkazom je aj fakt, že štyri roky po vypálení mesta Podmanickými im Ferdinand mesto dáva do léna. Podiel na tom mal i vyššie spomenutý incident Mikuláša Kostku..[8] Mesto proti lénu protestovalo v r. 1546, ale Rafael Podmanický na protest nedbal, a keď sa Žilina nechcela podvoliť, tak ju dobyl. Po jej znovuobsadení opevnil kostol z čoho sa stopy zachovali dodnes.[9]

Blízkeho suseda Žiliny, Budatín, čakali v tejto dobe tiež krušné chvíľky. Suňogovcom sa rodinkárenie s Podmanickými vypomstilo v roku 1528, keď sa ich Budatínskeho hradu zmocnili Kostkovci pod vlajkou Jána Zápoľského.[10] Práve preto potom Podmanickí, ako pomoc svojej sestre Sáre /vdove po Mojžišovi Suňogovi/ hrad v roku 1534 dobyli a obsadili. Po proskribovaní bratov Jána a Rafaela Podmanických v roku 1542 a ich následnom omilostení 1545 dostali v tom istom roku Sáriny synovia Ján a Juraj Suňogovci Budatínske panstvo späť. Rozdelili sa. Ján dostal Suňogovské majetky v Sliezsku a Jurajovi ostali majetky v Uhorsku.[11]

Osudy mestečka Bytča a hradu Hričov bývali odnepamäti prepojené. Tak tomu zostalo aj v týchto neľahkých časoch po Moháčskej katastrofe. Hričov pôvodne krátkodobo Suňogovský majetok spoločne s Bytčou v roku 1527 padli do nemeckých rúk. Dobyl ho generál Ján Katzianer a ten v roku 1528 dosadil na hrad za veliteľa Gašpara Dominitha.[12] Ten mal pod správou aj mestečko Bytču.[13] Bratia Podmanickí, ktorí sa pokladali za právoplatných majiteľov týchto majetkov dobyli Hričov spoločne s Bytčou späť. Ján Zápoľský im preto Hričov aj s panstvom v roku 1536 daroval.[14] Po Zápoľského smrti svojou činnosťou boli bratia Podmanickí stále v nepriazni Ferdinanda I.. Ten daroval 5. apríla 1541 Bytču znovu Gašparovi Dominithovi. V darovacej listine sa pritom spomína, že mestečko sa odovzdáva s opusteným a vypáleným zámkom a obcami od dávnych čias k nemu patriacimi.[15]

Samostatnou jednotkou v rámci oblasti býval Starý hrad. Jeho majitelia Pongrácovci ho držali až do dvadsiateho storočia. Vyznamenaním ich rodu je nepochybne i to, že v tak politicky pohnutých a ťažkých časoch dokázali brilantne manévrovať a udržať si  hrad i s panstvom. Problémy nepochybne neobišli ani ich, ale v oblasti Starého hradu sa to prejavovalo v menšom meradle. Príčinou je akiste i fakt, že samotný Starý hrad bol z ich strany výrazne zanedbávaný. Viac peňazí z ich vrecka išlo na muníciu na hrade ako na údržbu samotného hradu. A pritom šlo o žalostné sumy, keďže na údržbu hradu medzi rokmi 1529-1553 sa z ich strany vydalo iba 200 zlatých![16] Konfliktu sa však ani Pongrácovci nevyhli. Museli si zvoliť jednu zo znepriatelených strán. 11. júla 1539 sa pridali na stranu Podmanických.[17] O tom, že Mikuláš Kostka na tento čin nezabudol svedčí aj jeho obsadenie Belej v roku 1545 a následný spor, keďže Kostka tvrdil, že patrí pod Strečnianske panstvo.[18]