Autor: PhDr. Marián Liščák
Ťažba dreva bola v oblasti Bystrickej doliny v minulosti jednou z najstrategickejších odvetví tunajšieho hospodárskeho života. A bolo tomu tak už od čias príchodu valašského elementu. Valasi totiž získavali od panstva územia poväčšine v odľahlejších častiach Bystrickej doliny. Boli to pritom zväčša zalesnené územia, ktoré bolo treba zbaviť lesného porastu. Ak použijem dobový jazyk, les bolo treba najskôr „vyrobiť“ (zrúbať) a „vyklčovať“ (odstrániť kmene) čím vzniklo tzv. „vyrobisko“, teda odlesnená plocha, ktorá bola za čas vhodná na spásanie. Takto vyrobené miesta i celé kopce boli pomenovávané ako „čerchľa“ alebo podľa charakteristických čŕt danej lokality, prípadne mena jej majiteľa. Drevo sa stiahlo k najbližšiemu potoku, odkiaľ sa potom pri búrke a jarnom topení snehu zvážalo do nižších oblastí doliny. Tu hneď nutno dodať, sa začali vyvíjať hneď dve tradičné povolania Bystrickej doliny, a to drevorubačstvo a pltníctvo. Najskôr sa pozrieme na pltníctvo, nakoľko to zaniklo skôr a dnes už je tu takmer zabudnutým pojmom.
Na Bystriciach sa vyvinula značne špecifická forma tohto remesla. Príčinou, ako som už čiastočne naznačil, bola nízka hladina riečnych prítokov, ale i samotnej Bystrice. Nízka hĺbka a široké koryto neumožňovali zvážanie dreva dolu prúdom tak, ako to bolo bežné napríklad na Kysuci a Váhu. Na Bystriciach bolo nutné čakať na zdvihnutie hladiny riek zrážkovou činnosťou a jarným topením snehu, kým bolo technicky možné drevo zvážať dole Bystricou. Vzniklo tu teda akési „divoké“ pltníctvo, pri ktorom mali pltníci dlhšiu dobu na brehu potokov nachystané zviazané drevné plte, ktoré potom strhávali na rozbúrenú vodu a takto nebezpečne zvážali dolu k tzv. „Vážnym brehom“ (teda k oblasti dnešnej Žiliny), kde sa plte priviazali k brehu a čakali na ďalšiu cestu na „Dolnú zem“. O tom, že to bolo z tohto pohľadu životu nebezpečné povolanie asi netreba s nikým polemizovať, navyše to viedlo k tomu, že napríklad sa pri odchode s plťami na Bystriciach nevyvinul, tzv. rituál lúčenia pri odchode pltníkov (ale aj iné drobnejšie špecifiká). Pltníctvo bolo v tunajšej doline rozšírené až do začiatku 20. storočia, kedy plte nahradila železnička, ktorá umožnila jednoduchšiu a hlavne menej nebezpečnú prepravu dreva. O pltníctve pekne vypovedá napríklad táto pasáž zo zmluvy medzi panstvom a drevorubačmi o výrub a zvoz dreva z Macangovho vrchu z roku 1854:
„Brvenné drevá, které v Máji a v Juniusi z hori ku Rjece už skutečne vyvezené by boli, zavázani su Contratenti bez všetkého meškňjá hned do Plti richtovať a vázať a sice preto, aby čím skorej jak nahle by na hoňenjé voda súca sa stala, vyhotovené plte na vážne brehy, budto na Žilinské alebo Chumecké skrz Contrakentov vyhnecté byť mohli.
……….
Ze štvrtej ale částky brvenného dreva, ktere prichistat a do Plťí vyhotoviť sme zavazáni i Zimni čas tak vyhotoviť musíme aby takove plťe spravnú Jarnú vodu Roku 1855 sa zniknutú tež vúplnosti na Važné brehy, kam nám rozkázané bude, vyhnat sa mohli.
……….
Aby najemni Contradualsky robotníci z vatšú ochotnostu pri vyhotovení plťí svoje práce konali, a ku vyhnaťi takovích plti vycej usilovnosti vynaložili, zohledu toho slubuje sa ze Stránky pánskej budto celej jednej společnosti dohromadi plťe panské robicej, anebo každému jednému osobitnému robotnikovi odjednej každej Plťe která z Roku 1854 na vážne brehy vyhnatá a vskutku odevzdatá bude jako Premium jeden zlati streberní s Cassi panskej vyoplatit Podobne sa slubuje ze stránky panskej tím robotnikom pltarskym, skrz Contract zavazanim že kterí kolvek svojú pripadnost plťí uplním počnom do posledného Aprila 1855 na brehy Vážne vižene a vskutku odevzá od každých dvoch pltí jeden zlatí streberní menom podarunku obsahne. „
Pltníctvo bolo teda jedným z najstarších a najnebezpečnejších povolaní na Bystriciach, nehovoriac o tom, že za stáročia mu určite padlo za obeť mnoho ľudských životov. Pre plte často obyvatelia obcí čistili riečne korytá od veľkých kamení, ktoré v rozbúrenej rieke nebolo vidno a narazenie plte na ne mohlo mať fatálne dôsledky.
Druhým tradičným povolaním, ako som už spomenul tu bolo drevorubačstvo. I keď regulárnym povolaním sa stalo až po zrušením poddanstva. Vysvetlíme si v skratke prečo. Už v druhej polovici 17. storočia, teda v časoch kopaničiarskeho dosídľovania koncových oblastí doliny, sa v záznamoch panstva stretávame s menami hájnych, ktorí mali na starosti záležitosti okolo lesných pozemkov. V tomto smere tu, ale ešte aj v prvej polovici 18. storočia, ako dôležitá osoba vystupuje valašský vojvoda, ktorý je prítomný pri každom dôležitejšom rozhodnutí panstva voči obciam, ale i majetkových presunoch v rámci lesných pozemkov v Bystrickej doline.
Drevo bolo životne dôležitým artiklom pre život a celkové prežitie tunajšieho obyvateľstva už od počiatku. Bez dreva si človek nebol schopný vystavať „bydlo“ a nahromadiť potrebné „okuriwo“, ktoré mu zabezpečilo prežitie počas ťažkých zimných mesiacov. Panstvo navyše príliš obyvateľstvo Bystríc nešetrilo. Vyžadovalo stále viac práce za čo najmenšie ústupky poddaným. Zmenu mal priniesť už urbár Márie Terézie, ktorý bol pre obce Bystrickej doliny vydaný v roku 1772. Tu sa stanovili povinnosti poddaných voči panstvu, ale i povinnosti panstva voči poddaným. Takže napríklad panstvo bolo povinné poddaným dávať drevo potrebné na kúrenie. Toto však panstvo samozrejme nedodržovalo a pod prísnymi trestami, kde sa často využívalo až palicovanie, všemožne zakazovalo obyvateľstvu takúto ťažbu dreva. Naopak pre svoju vlastnú potrebu nútilo miestne obyvateľstvo v čo najväčšej miere odrábať poddanské povinnosti, i napriek tomu, že už dávno odrobené boli. Často sa potom stávalo, že niektorý poddaný mal nadrobené i 2-3 roky svojich povinností dopredu a panstvo ho neprestávalo žiadať o ďalšiu prácu, inak by proste nemal kto pracovať. Príčina bola jednoduchá.
V oblasti Bystrickej doliny bola i podľa spomínaného urbáru z roku 1772 väčšina pozemkov kategorizovaná do 4 najneúrodnejšej kategórie. V niekoľkých majeroch, ktoré tu panstvo malo nebolo využitie pre rozsiahly pracovný potenciál obyvateľstva. Jeho plné využitie však bolo uplatnené už od dávnych čias v ťažobnej práci v lesoch, ale i prácach na cestách, hatiach a mostoch po celom území panstva i mimo neho (v rámci Trenčianskou stolicou zadaných prác). Práve práca v lese, teda hlavne drevorubačstvo zamestnávalo zväčša mužskú populáciu. Takto sa toto remeslo v područí poddanských povinností plnilo až do roku 1848, kedy bolo poddanstvo definitívne zrušené. Vieme o tom hlavne vďaka naozaj rozsiahlej záplave tzv. kontraktov, teda pracovných zmlúv, ktoré od spomínaného zrušenia poddanstva panstvo začalo uzatvárať s celými spoločnosťami pôvodných poddaných, ktorí teraz už za finančnú odmenu pre panstvo drevo v lesoch rúbali a následne plťami zvážali k „Vážnym brehom“. Stovky rokov sa teda obyvatelia Bystrickej doliny zdokonaľovali v remesle, ktoré ani nebolo nikde zaznamenávané a nikým im nebolo ani zaplatené. Ako nám priblíži citovaný text, z už pri pltníctve uvedeného kontraktu, ťažba dreva mala svoj systém, kedy bolo konkrétnej skupine drevo na rúbanie vyznačené a ťažilo sa hromadne, keď sa do jedného lesa pustilo naraz i viac partií:
„Pri rúbani brvenného dreva v hore panské, zavazujeme sa mi všetci, všetku možnú merkovost vynaložit, aby drevo tak padalo, že vyšním Rubačom a pracujícim luďom, na žáden sposob pri vystrajání prekažky ňerobilo, a preto pri takej prihode jestliby nekdo pri vystrajáni dreva prekažku trpel, povinná bude nižná partia aneb stránka, takovú prekážku odvrátiť, ináčs pričinu zavdajúci muž, jak stratené času tak aj učineni nakladek pri odvalení dreva majici trpicej stránke zaplatí.“
Treba si aj uvedomiť, že ťažba dreva sa pôvodne uskutočňovala hlavne prostredníctvom sekery, ktorá bola málokedy zhotovená z kvalitného materiálu a až v neskoršom období si našla svoje uplatnenie ručná píla. Drevo sa v obciach rezalo na niektorej zo súkromných, prípadne panských píl. Príjmy z dreva pre panstvo sa pohybovali v desať tisícoch zlatých, čo boli na svoju dobu naozaj ohromné peniaze, a tak bolo panstvo veľmi rentabilné i v tak nehostinnom prostredí. Život s drevom, jeho ťažba a spracovanie bolo odjakživa akoby krvou v žilách obyvateľov Bystrickej doliny. Drevorubačstvo patrí jednoznačne k najstarším Bystrickým povolaniam, bez ohľadu na to či ho občania vykonávali bez finančnej odmeny v časoch poddanstva alebo za regulárne peniaze v období po roku 1848. Dodnes miestne lesy živia drvivú väčšinu miestnych obyvateľov, ktorí tak pokračujú v tradičnom remesle ich prastarých otcov, ktoré je tak charakteristické pre Bystrice ako máloktoré iné.
Zdroj pramenných údajov: ŠA BY
