Autor: PhDr. Marián Liščák
O Čadci bolo k dnešnému dňu npísaných množstvo rôznych publikácií, ktoré ju vykresľujú rôznym spôsobom v rôznych etapách jej histórie. Ja sa dnes pokúsim širšie načrtnúť charakter života obyvateľstva v tomto krásnom Kysuckom mestečku v období, v ktorom ho poznamenalo množstvo neľahkých zmien typu hladomorov, exodu obyvateľstva, epidémií viacerých infekčných ochorení a podobne. Život však tak, ako i dnes bežal i v týchto neľahkých časoch svojím vlastným tempom a ľudia v ňom prežívali svoje všedné osudy, ktoré medzičasom zapadli v kolobehu histórie. Vzhľadom na to, že dnes k mestu patrí i pôvodne samostatná obec Horelica, budem sa oboma zaoberať súbežne. Čadca v prvej polovici 19. storočia bola neveľkým mestečkom v severnej časti monarchie. Väčšina jej obyvateľov nežila v meste, ale po okolitých osadách a samotách. Vzhľadom na jej polohu na rázcestí ciest smerujúcich do Tešínska a Poľska, bola samozrejme i miestom výberu mýtneho. V tomto čase patrila pod Strečnianske panstvo a spoločne s okolitými obcami tvorila tzv. kysucký dištrikt (v listinách uvádzaný niekedy i ako čadčiansky, prípadne oščadnický ). Čadca bola hlavným sídlom správcu tohto dištriktu – provízora, ktorý občas úradoval i na majeri v Oščadniciach (majer stál približne v miestach dnešného kaštieľa). Počas prevažnej časti nami sledovaného obdobia túto funkciu zastával Ignác Brichta (1795 – 1825), ale doložení sú i Imrich Stand (1840) a Ľudovít Lukáč (1844). Spočiatku 19. storočia bola v dištrikte významnou i funkcia frumentála, teda obilníka, ktorý dohliadal na plnenie poddanských povinností na majeroch na Zákopčí, v Čadci i v Oščadnici. Túto funkciu zastávali na začiatku storočia Jozef Kostolány a po ňom Ignác Neuman. V Čadci úradoval i stoličný advokát (fiškál), čo bol v tomto období hlavne Mikuláš Keller. Ten dohliadal prevažne na výber tzv. magazínu (dávok každej obce pre vojsko), ale i na verbovačky, platby od obcí pre stolicu, široké spektrum prác pre stolicu a ostatnú potrebnú stoličnú agendu v oblasti. V jeho kompetencii bolo okrem Strečnianskeho i Tepličianske panstvo.
V čele spoločenského života mesta v danom období stála osoba richtára, ale samozrejme v určitom zmysle i osoba farára. Richtár bol volený každoročne obyvateľstvom mesta z troch kandidátov, ktorých im predložilo panstvo. Bola tak zabezpečená spokojnosť panstva pri stanovení pre seba vhodných ľudí, ale i vôľa ľudu, ktorý mal aké také možnosti výberu. Richtár bol vo všeobecnosti zodpovedný hlavne za výber finančných prostriedkov pre kráľovskú a stoličnú pokladnicu a výber naturálií pre vojsko. Ďalej mal riešiť drobné rozbroje a prečiny miestneho obyvateľstva, zodpovedal za plnenie kráľovských, stoličných i panských nariadení, dohliadal na kúpnopredajné záležitosti obyvateľstva. Dbal aj na poriadok v meste, krízové situácie, verbovačky a mnoho ďalších, zväčša byrokratických procesov. Plat richtára Čadce na konci feudalizmu bol 50 zlatých ročne. Významnými richtármi v danom období boli napríklad Jozef Babuliak a neskôr hlavne Jozef Polaček, ale spomenúť možno i Jakuba Pechuriaka, Juraja Babuliaka a Michala Krkošku. Richtár v Čadci žil v takzvanom richtárskom dome, ktorý patril panstvu a nájom zaň obec každoročne panstvu vyplácala. Rovnako obec každoročne pre vykúrenie tohto domu kupovala 2 štvorcové siahy dreva (7,1932 m2) za 16 zlatých. Slúžil i ako provizórna väznica: „moja žena z pola z Roboty ze Zahona nieska zajata bola, a cely Den na Retjazy na Rychtarskim Dome sedela.“ Na Horelici zastávali úrad richtára napríklad Ján Nemčák (1835-6), Juraj Nemčák (1841-2), Ján Bukovan (1839-40, 1843-6). Pri výkone funkcie richtárovi Čadce asistovalo šesť prísažných (štyria richtárovi na Horelici), dvaja hájni, notár (často plnil i funkciu učiteľa) a dvaja noční strážcovia. Prísažní zodpovedali hlavne za výber finančných dávok, ale chodili zastupovať mesto Čadcu v prípade potreby na rôzne miesta v rámci panstva, stolice a podobne. Dohliadali i na rôzne práce na území mesta i v celom panstve, kde boli obyvatelia Čadce v prípade potreby vyslaní. Richtár, prísažní a ďalší, teda takzvaní „obecní sluhovia“ museli po každých voľbách chodiť skladať prísahu k provízorovi dištriktu. Notár vybavoval prakticky celú korešpondenciu mesta i miestneho obyvateľstva. Viedol i dôležité „magazinárske“ (odvody naturálií) a „kontributionárske“ (finančné odvody) knižky mesta. Písal obyvateľom „obligátory“ (dlžobné úpisy), „kvitancie“ (potvrdenia), závety, súpisy majetku atď. Bol v meste veľmi váženou osobou a často sa zo schopného notára stával vo voľbách i obľúbený richtár (napríklad spomínaný Jozef Babuliak). Miestny notár často slúžil i ako notár pre panstvo, teda pre administratívu miestneho dištriktu. Túto funkciu v Čadci okrem Babuliaka zastávali napríklad Jozef Eustach Valter, Ján Hernaj, Jozef Nemčák atď. Hájni dohliadali na plnenie povinností poddaných na majeroch, ale zodpovedali i za výrub dreva v okolitých lesoch (v tomto čase sa rúbalo hlavne v panských lesoch v Čadečke). Noční strážcovia mali zabrániť zvýšenej kriminalite v nočných hodinách a poškodeniu cenného obecného i panského majetku. Na to tu však panstvo malo i niekoľko hajdúchov a drábov. Mesto platilo i kostolného, ktorý inkasoval 20 zlatých ročne a ďalších 20 dostával za naťahovanie kostolných hodín. Opravy týchto hodín rovnako platilo mesto. Napríklad v roku 1839 zaplatilo miestnemu hodinárovi Sečerovi za opravu 78,9 zlatých. Cenu týchto opráv si však delilo spoločne s Horelicou v pomere 2:1, teda 2/3 hradila Čadca a 1/3 Horelica. Čadca teda za opravu hodín uhradila len 52,6 a zvyšok Horelica. Podobne si Čadca a Horelica delili i platby za opravu školy, celého kostola, ale i cintorína, ktoré boli tiež spoločné. V tomto čase sa v meste spomína už tzv. „novy cinter“, ktorý navyše v roku 1839 obohnali murovaným plôtikom s drevenou strieškou. Paralelne teda v tomto období v meste fungovali dva cintoríny. V rokoch 1840-41 došlo k rozsiahlej rekonštrukcii školy. Bola rekonštruovaná zvonku i znútra, boli v nej postavené nové kachle a nový pec. Došlo i k ohradeniu školského dvora a záhrady. Panstvo získavalo peniaze od poddaných i prostredníctvom svojich hospodárskych podnikov. Tie prenajímalo záujemcom na obdobie zväčša troch rokov pri tzv. licitáciách. Na území mesta Čadce malo panstvo na začiatku 19. storočia štyri vodné mlyny na múku a dve vodné píly na drevo (tretiu malo prenajatú). Okrem toho tu stála i tehelňa a pre zaujímavosť pod Oščadnicou papiereň. Významnými budovami panstva v Čadci boli aj pivovar a pálenica. Nápoje boli predávané obyvateľom v jednom hostinci a niekoľkých krčmách. Okrem toho vlastnilo podobne ako v okolitých dedinách i miestnu „jatku“ – bitúnok (rovnako jatku na Horelici).
Častými nájomcami spomínaných podnikov boli občania židovského pôvodu. Tí mali v tejto oblasti v tomto čase už stabilné zázemie. Už v roku 1791 sa ohľadom židovskej komunity v Čadci v panských záznamoch uvádza „Zidje za Kusek zeme na Cinter prepusteny 8,0“ (ročný nájom 8 zlatých), čo znamená, že už vtedy mali židia v Čadci svoj vlastný cintorín. Navyše podľa situačného plánu dnešnej Palárikovej ulice z roku 1806, mali niekde vedľa Malej ulice (v blízkosti parkoviska supermarketu Terno) už v týchto časoch svoju vlastnú synagógu. Existenciu tejto budovy potvrdzuje i listina z 10. júna 1832, kde sa v texte o privandrovanom poľskom židovi Volfovi Franklovi uvádza, že na staré kolená „do Handlu nesuci bol, nebo na Oči malo widel, nohi mal bolave, tak že za celi Rok krom Synagogi (do kterej pokdovi za Rok dwa, nebo tri krat dojisti mohel) nikde inde nesel, a tak pri handle žadnu pomoc nečinil.“
Zo židovskej komunity sa v Čadci v priebehu prvej polovice 19. storočia krčmárskemu remeslu venovali napríklad Abraham Schlesinger, Samuel Folkmann, Joachim Altmann, Macek Neumann, Volf Frankl, Jakub Schlesinger, Jozef Neumann, Marek Brauner, Abraham Veichhercz a Jozef Hajmann. Okrem toho mali hlavne predstavitelia židovskej komunity na základe viacerých kontraktov právo na predaj zahraničných výrobkov v meste, ako o tom svedčí jeden z kontraktov, konkrétne z roku 1816: „Ponimo hore jmenowanich Arendatorow a tich kterimy osobitne straniwa wšelijakeho Kupectwa prewacany Contracty učinenene su, žadnemu jinemu s exotickimy wecamy kupectwo na Csattcy prewacaty slobodno nebude, a preto jestly by njekdo skrs Arenadatorow pristihnuty bol, a to u Sl. Panstwa opomenuty sa možu, na ktery čas ze strany panskej pre odwrateny škody Assistentiu obsahnu. „ Tento predaj však nesmeli prevádzať formálne v obchodných budovách na čadčianskom rínku „Formalne Sklepy z Otworenim do Rinku Okena a dwery jim držaty sa nedowoluje a preto jestly by sa to učinity opowažily de facto wecy jejich Contrabuduwane budu.“ Predstavitelia tejto komunity zastávali v meste i viaceré úradnícke posty, boli medzi nimi i remeselníci, obchodníci s drevom a podobne.
Významnou budovou v meste bol povestný miestny hostinec, ku ktorému prináležala i mýtna stanica. Z toho dôvodu sa pre tento rozsiahlejší komplex zafixoval názov „Mýto“. Panstvo prenajímalo záujemcom o túto budovu všetko zariadenie okrem pivníc a sypárne, ktoré si ponechávalo pre svoje potreby. Rovnako si panstvo vždy vyhradzovalo právo na bezplatné usporadúvanie rôznych panských a stoličných schôdzí vrátane tzv. „Slávnej panskej stolice“ alebo latinsky „forum vicecomitis“ (mobilný súdny orgán riešiaci drobnejšie prečiny). Panstvo nájomcovi zato ročne dávalo 20 siah dreva na vykúrenie a pozemok na dopestovanie dvoch meríc kapusty a konope. Rovnako si nájomca mohol dať pásť dve kravy medzi panský dobytok na majer v Čadci. Nájomníkom bol z nežidovského obyvateľstva napríklad dlhodobo vzdelaný Štefan Derčík (doložené 1797-1816). Po jeho smrti prevzali mýto i hostinec jeho vdova Žofia Lukáčová a zať Ján Majtán s nevestou Máriou Derčíkovou(1820-?). Rodina Braunerovci, ktorí sa stali neskôr vlastníkmi tohto hostinca, v tomto čase boli len nájomcami okolitých krčiem a obchodov. Zakladateľom čadčianskej vetvy rodu bol práve Marek Brauner, ktorý prišiel do Čadce v roku 1790 z Tešína. Mal štyroch synov a päť dcér. Pozdvihnutie rodiny dosiahol okrem neho i jeho syn Jozef Brauner.
Ďalšia krčma v meste stála na Podzávoze. Jej súčasťou bola i „pajta“, teda stodola (eventuálne šopa). Na rínku stála okrem hostinca ešte jedna panská krčma. Ďalšia stála na dnešnej Palárikovej ulici a naostatok ešte jedna za mostom cez Kysucu. Krčma bola samozrejme i na Horelici, tak ako v prakticky v každej obci na panstve. V panskom pivovare v Čadci pôsobili v priebehu tohto obdobia kvalifikovaní „sládkovia“ (pivovarníci), najskôr Ignác Lipták, potom František Lipták a neskôr Anton Blaškovič z Oravy. V súvislosti s Čadcou je veľmi zaujímavá i listina z 22. augusta 1825, ktorá je vlastne kontraktom medzi panstvom a židom Markom Braunerom. Predmetom prenájmu je totižto pivnička pod chalupou Ondreja Špaldona, ktorá bola niekde v miestach dnešnej Obchodnej pasáže.
V Čadci pôsobili i zruční remeselníci ako tesár Ján Kubanka, ktorý v roku 1840 opravoval most na Podzávoze. Pôsobili tu i stolári Ondrej Kastulaj a Jozef Matroš rodák z Poviny.
Na rínku mali svoje regulárne obchody s rôznym tovarom hlavne Jakub Schlesinger a Gerzan Langfelder. Od týchto dvoch nakupovalo mesto veci potrebné k bežnému administratívnemu chodu (sviečky, papier, olej, červený vosk, kriedu, pušný prach atď.). O začiatkoch Jakuba Schlesingera, ktorý bol sinom Abrahama Schlesingera, v tridsiatych rokoch 19. storočia pekne vypovedá nasledujúci záznam:
„Manželka jeho Tereza, synoch swojich pri Handle jedine potrebowala, tito Synovia a sice Jakub Schlesinger 24 Roky Izac ale ze 21 Roky tento Handel ze swu Matku wiedly, po rozličnich Mestach wen krajini Chodice Tovary skupovaly, ado Domu dowažaly, jednim Slowom tento Handel na nich cely stal“
Na rínku malo samozrejme svoje remeselnícke dielne a obchodíky aj množstvo remeselníkov, ktorý vyrábali prakticky všetky v tej dobe k životu potrebné veci (oblečenie, obuv, hospodárske náradie atď.) Mestečko Čadca žilo teda v prvej polovici 19. storočia svojím vlastným kolobehom života. To všetko v rámci dobových možností. Bežný denný stereotyp si ľudia v tom čase, podobne ako my dnes, ani neuvedomovali. Brali život a svoje možnosti takými aké boli. Pre nás je v dnešnej dobe dôležité oprášiť z dostupných zdrojov tieto dávno zabudnuté časy a pripomenúť si tak osudy ľudí, ktorí kráčali ulicami tohto pekného mesta stáročia pred nami.
Zdroj pramenných údajov: ŠA BY
