Autor: PhDr. Marián Liščák
O tom, že sila vodných tokov sa dá využiť k ľudskému úžitku vedeli naši predkovia už od dávnych časov. Je jedným z najnevyspytateľnejších živlov. Podobne ako oheň, dobrý sluha, ale zlý pán. Z hľadiska využitia bolo pre bežný život miestneho obyvateľstva jedným z najdôležitejších oblastí jej využitia práve mlynárske remeslo. To bolo jedným z najdôležitejších remesiel v tejto oblasti od jej bezprostredného osídlenia až do časov kedy postupne získali dominantný podiel v miestnych domácnostiach zemiaky. Tie boli v neskoršom období dá povedať jednou z príčin postupného vymiznutia tohto remesla s obcí.
Ako sa tu teda toto remeslo dostalo? Alebo čo presne ňom vieme? Na základe listinného materiálu sa dá jednoznačne potvrdiť, že sa stalo súčasťou miestneho života už v časoch osídlenia oblasti. Po príchode valašského obyvateľstva a jeho postupného usídľovacieho procesu totiž nebolo nikde v oblasti dostatok kvalifikovaných remeselníkov. Valašský element prichádzajúci zväčša živelne mal schopnosti a predpoklady pre osídlenie týchto nehostinných oblastí, avšak bol úzko zameraný hlavne na chov horského dobytka, čím počas ich širšieho usádzania v oblasti vznikalo akési remeselné vákuum. Panstvá riešili tento problém budovaním potrebných mlynov, píl, krčiem a jatiek vo vlastnej réžii, prípadne právo na ich výstavbu prideľovali priamo dedičným richtárom priamo v zmluvách, ktoré s nimi spisovali. Do vystavených budov potom panstvá pozývali obyvateľov z južnejších oblastí panstiev a stolice, ktorí sa takto usádzali v oblasti Bystrickej doliny i Čadce. Stali sa tak jednými z prvých, ktorí mali vplyv na prerod valašského obyvateľstva na neskoršie obyčajné dedinské. Tento proces prebiehal jednoznačne koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Mlyny do 70 rokov 18. storočia zväčša ich majitelia vlastnili dedične, ale zavedením urbára v roku 1770 panstvo mnohé z nich často násilne zhabalo, aby ich potom mohlo so ziskom prenajímať.
Špecifickým znakom mlynárov v Bystrickej doline bolo komolenie samotného názvu ich remesla miestnym obyvateľstvom. Nikdy sa im tu totiž nehovorilo mlynári ale nárečovo „minári“. Toto pomenovanie dokazuje rozsiahle množstvo dochovaných listín. Špecificky sa tu z tohto pomenovania zachovalo aj priezvisko Minár a Minárik. Treba však povedať, že osoby s týmto priezviskom ho pôvodne väčšinou nemali, ale bolo im pripojené. Jedným z mnohých dôkazov je napríklad účtovná kniha Novej Bystrice z roku 1846 kde sú uvedené aj mená Adam Svitek Minar, Jano Svitek Minar. Čo pekne poukazuje na fakt, že určitej vetve rodu Svitkovcov bolo zrejme za účelom odlíšenia osôb s rovnakým menom pripojené k menu slovo Minar, ktoré im neskôr zostalo namiesto pôvodného priezviska. Povolaním jedného z nich tak označili priezvisko celej rodine. Treba však zdôrazniť fakt, že toto je len jeden z viacerých prípadov a priezvisko Minar sa dávalo i osobám s pôvodne odlišnými priezviskami i v okolitých dedinách. Podobne sa to dialo napríklad i s menom Kováč, ale i ďalšími priezviskami, ktoré nedostávali nové označenia od remesiel, ale od rôznych iných vlastností a znakov (napr. Juraj Kašuba Granát, Jano Frančiak Varšava, Adam Makušiak Korček, Martin Kašuba Dorčiak, Ján Bisaha Halvoník a pod.).
V čom teda spočívala práca mlynárov v Bystrickej doline a koľko bolo tu bolo mlynov. Podľa urbára z roku 1770 boli v tom čase v Starej Bystrici dva mlyny na múku, ďalší bol podľa listín z 19. storočia v Radôstke, popis richtárskych úžitkov už zo 17. storočia dokazuje aj mlyn na Klubine patriaci dedičnej richtárskej rodine Poliačkovcov a určite bol minimálne jeden aj v Novej Bystrici. Prácou mlynárov bolo mletie viacerých druhov obilnín pre miestne obyvateľstvo. V drvivej väčšine prípadov sa mlel ovos a ikrica. Mlynár sa v nájomnej zmluve s panstvom zaviazal mlieť zadarmo panské zbožie a slad. Nájom trval zväčša tri roky a platil sa v ročných splátkach. Mlynské kamene mohol používať panské, avšak ak v mlyne neboli alebo boli poškodené, nové si musel zaobstarať na vlastné náklady. Výšku mlecieho mýta musel dodržiavať v zmysle stolicou nariadeného cenníka. Všetky opravy na mlyne do výšky 5 zlatých hradil mlynár sám a až opravy nad 5 zlatých hradilo panstvo. Drevo na opravy mlyna a mlynárskeho náradia však dostal od panstva. Okrem mlyna k svojmu vyživeniu získal do prenájmu aj niekoľko rolí, ktoré ku mlynu patrili. Na každý prenájom sa vystavovala kaucia, ktorá väčšinou kopírovala cenu budovy. Ak ju nájomca nemohol zložiť, čo bolo vo väčšine prípadov, tak za mlyn ručil všetkým svojím hmotným i nehmotným majetkom. To sa vzťahovalo i na škodu spôsobenú požiarom.
„Ponevacz Arendator Minar Cautiu na hotovich penyazoch zlozit nemoze preto wsetko jeko Imanje pohnutelne a nepohnutelne jako y swoj urbarsky grunt Sl. Panstvu podmanuje, aby na prihodu tu jestli bi Minar Arendator Conditiiu zwis wipasaniu za dost uczinit nemohel seba dostatezne wiplatit mohlo.“
V Bystrickej doline máme listinne doložených mlynárov Ondreja Tabáčka (1817), Jána Repku (1818, 1840), Jozefa Laufera (1843), Jozefa Kurica (1840), Adama Čelka (1840), Jána Kufela a Štefana Šimaška (1853), Martina Repku (1866).
Mlyny a mlynári teda boli od nepamäti neoddeliteľnou súčasťou Bystrickej doliny. Ich práca prinášala chlieb do tunajších domácností niekoľko storočí a bolo tak jedným z dôležitých remesiel minulých dôb. Napriek tomu, že dnes ich prácu nahradili modernejšie spôsoby spracovania obilnín, spomeňme si vždy pri pohľade na bochník chleba, aké zložité bolo pre našich predkov v minulosti získať ho na svoj stôl.
Obrázok: http://szallasweb.instantweb.hu/latnivalok/eszak-alfold/turistvandi-304780.html
