Rafael Podmanický po bratovej smrti

Po smrti Jána Podmanického v roku 1545 sa ocitli všetky rodinné majetky v rukách Rafaela. Zo všetkých strán, cítiac oslabenie jeho rodinných pozícií, začali sa naň vznášať žaloby za prečiny z minulosti a s nimi súvisiacim ulúpeným majetkom. 30. augusta 1547 sa Rafaelovi opäť podarilo dostať do priazne kráľa, keďže ten ho opäť prijal do svojej milosti a nariadil pre neho poskytnúť ochranu.[1] Následne 23. septembra 1547 mu kráľ udelil aj právo voľne si nakladať so svojím majetkom[2] a odtrhnutím od Lietavy daroval mu majetok Chlumovec spoločne s kráľovským právom.[3] Medzi Rafaelom a Mikulášom Kostkom vrcholia v tomto období trenice o vlastníctvo mesta Žiliny, ale aj k mestu prislúchajúcich majetkov Krásna a Závodia.[4] Medzi oboma sa v roku 1548 rozpútal dlhé roky sa tiahnuci spor o česť. Podmanický konkrétne obviňoval Kostku z viacerých prečinov. Tieto obvinenia Kostka nenechal bez odpovede. Spor sa bezvýsledne vzájomným obviňovaním tiahol v podstate až do smrti Mikuláša Kostku. Rafael však nezostal ani v tomto období krotkým baránkom, ktorý rieši spory len naťahovaním sa cez súdy.

Keď si dovolili muži nitrianskeho biskupa Františka Thurzu v roku 1548 páchať násilnosti na jeho sluhoch[5] Rafael reagoval po svojom, útokom a rabovaním jeho majetkov.[6] Jeho útoky na cirkevné majetky pokračovali obsadením opátstva Kolozsi v Nitrianskej stolici.[7] Stále ho veľmi zaujímala Žilina. Kráľ mu 26. augusta 1548 nariadil, aby obsadený a opevnený kostol v Žiline vrátil pôvodnému účelu a aby sa neopovážil od Žilinčanov vyberať mimoriadne dane.[8] 14. októbra 1548 znovu nabáda Rafaela, aby nevynucoval od Žilinčanov ďalšie dane, nakoľko tí sú podľa starého práva povinní prispievať len 200 zlatých ročne na údržbu hradu Lietavy.[9] Žilinu získal znovu Kostka, i keď ju Rafael podľa listiny z 27. decembra 1548 kúpil za 100 poddaných. Kráľ sľúbil Rafaelovi za jej vrátenie Kostkovi odmenu v podobe majetkom rovnajúcim sa hodnote 100 poddaných.[10] Ten sa ani po tomto však príliš neponáhľal s odovzdaním tak výnosného majetku do rúk svojho soka.[11] V lete 1549 panovník na základe dohody odobral Rafaelovi za určitých podmienok hrady Súča v Trenčianskej župe a Palotu v župe Vesprímskej.[12] Cez Rafeolove majetky prechádzala obchodná cesta po ktorej sa prevážala meď z Banskej Bystrice do Tešína. Kvôli lepšiemu spojeniu sa rozhodlo v lete 1549 o rekonštrukcii tejto cesty. Kráľ v tomto smere vyzval zodpovedné úrady k jednaniu s vlastníkmi pozemkov na tejto ceste, hlavne pritom s Rafaelom Podmanickým.[13]

Rafael sa 1. septembra 1549 znova dostáva do nemilosti panovníka v súvislosti so sporom o hrad Hričov, keď panovník rozhodne v prospech oponenta Imrefiho a Rafaela odsudzuje na stratu hlavy a majetkov.[14] Tento hrdelný rozsudok kráľ opakuje i v listine z 9. septembra 1549 pri Rafaelovom spore so Skalkanským opátstvom a upovedomuje ostrihomskú kapitolu, aby ho vykonala.[15] Tieto slová mali v tejto dobe váhu ako sneh z jari, pretože už 15. septembra Ferdinand prikazuje uhorskej komore vyplatiť Rafaelovi za mesto Žilinu 2000 zlatých.[16] Dohoda medzi oboma bola uzavretá aj 24. októbra, kde sa Rafael zaviazal odovzdať kráľovi hrad Súču výmenou za 2000 zlatých a 4000 zlatých namiesto 100 poddanských fundusov /sľúbených v dohode zo 6. októbra 1549[17]/. Ak by toto kráľ nevyplatil, Rafael sa v dohode zaviazal, že mu bude stačiť aj panovníkova podpora v sporoch proti iným feudálom o vlastníctvo hradov Hričova a Lednice.[18] Nedôvera Ferdinanda voči Rafaelovi poznačená pestrou minulosťou pretrvávala i pri odovzdaní Súče. Svedčí o tom celý rad listín, v ktorých sa panovník snaží poistiť si uskutočnenie tohto aktu, okrem iného i vyslaním čo najväčšieho počtu vojakov z Trenčianskeho kapitanátu.[19] Rafael v tomto prípade prieťahy nerobil a Súču v pokoji odovzdal.[20] Uvedomoval si zložitosť svojej situácie, v ktorej by ho nepriateľstvo, prípadne opätovné vojnové ťaženie stálo majetok a možno i hlavu. V tomto čase už by nebolo možné vzhľadom na geografickú polohu jeho majetkov klásť výraznejší odpor rastúcej politickej i vojenskej moci Ferdinanda I. Habsburgského. Panovník si v otázke platenia vybral preňho lacnejšiu cestu a 26. decembra 1549 udelil Rafaelovi Podmanickému kráľovské právo na hrady Lednicu i Hričov s príslušenstvami.[21]

V 1550 sa na Rafaela Podmanického vznieslo obvinenie, že na Hričovskom hrade razil falošné mince. Vyšetrovacia komisia prehľadala Hričovský hrad no žiadne prístroje ani osoby vyznačujúce sa v tomto remesle nenašla. Obvinenie Rafaela v tejto súvislosti preto uznala ako bezpredmetné. Kráľ aj napriek tomu prikázal Rafaelovi, že v prípade ak by vedel o takýchto osobách vo svojom panstve, aby ich bez okolkov odovzdal kráľovmu miestodržiteľovi.[22] 29. mája 1550 dal palatínsky miestodržiteľ Rafaela Podmanického titulom donácie voviesť do vlastníctva hradov Hričova a Lednice. Vovedenie prebehlo na množstvo nepriateľov Podmanického napodiv tento krát bez protestov.[23] 18. septembra prikázal v otázke razenia falošných peňazí zatknúť raziča Ondreja Schadeka, ktorý sa zdržiaval na majetku Rafaela Podmanického.[24] Tohto sa tu nepodarilo zadržať, keďže z oblasti zmizol. Kráľovi ale celá táto záležitosť ležala poriadne v žalúdku. Pátranie nepoľavilo a 10. januára 1551 upovedomuje uhorskú komoru, že i napriek tomu, že sa Schadeka nepodarilo na Rafaelovom majetku dolapiť. Podarilo sa mu zistiť, že sa zdržuje v Breclave /Boroszló/. V prípade, že by sa im ho podarilo chytiť, majú ho v tejto súvislosti vypočuť.[25] O ďalšom osude Ondreja Schadeka už rodové listiny mlčia. Z toho, ale vyplýva i fakt, že Rafaelovi vina v tomto smere dokázaná nebola.

Ferdinand ustanovil v roku 1551 komisiu pre určenie uhorsko-moravských hraníc. No kvôli tvrdohlavosti šľachty na oboch stranách sa táto práca nedala dokončiť.[26] Hlavným dôvodom bol spor o hranice medzi Vsetínom a Bystricou na pozadí škriepok o tútorstvo detí po nebohom Vsetínskom šľachticovi Žigmundovi Vekeschovi.[27] Rafael viedol niekoľko rokov súdny spor s Michalom Kostkom a jeho manželkou, ohľadom zajatia 3 Rafaelových koňov Kostkovými mužmi. Rozsudok v tejto veci padol 24. mája 1552, keď bola Kostkovi a manželke uznaná vina za tento v tej dobe dosť vážny čin, keďže kôň bol veľmi cenným majetkom.[28]

Rafael sa znova oženil. Svedčí o tom listina z 30. decembra 1552, v ktorej svojej novej manželke Janke Lomniciovej ako snubný dar daruje Bystrický hrad.[29] 1. septembra 1553 sa dohodol Rafael s Ferdinandom I. na okamžitom odovzdaní hradu Paloty a pri Rafaelovej smrti bez potomkov aj hradov Bystrice, Lednice a Hričova. Podmienkou však bolo, že Rafael môže voľne disponovať mestom Bánovce a po jeho smrti pri prevzatí spomínaných majetkov Ferdinand vyplatí Rafaelovej vdove za Bystrický hrad 12000 zlatých, čo bola na tú dobu značná suma.[30] Z tohto vidieť ako si Rafael sám uvedomoval strategický význam tohto hradu nielen pre jeho rod, ale i to, že už v tomto období sa začal obávať svojej predčasnej smrti. Túto i staršie dohody medzi oboma potom ešte raz potvrdil aj Ferdinand I. 13. septembra 1553.[31] Hradu Palota sa Rafael snažil zbaviť hlavne kvôli jeho neefektívnosti a obrovským nákladom na prevádzku. Hrad bol v tomto čase totiž pod stálym náporom tureckých vojsk a o užívaní príjmov z okolitých dedín nemohlo byť ani reči.

Začiatkom roku 1554 si Podmanický zasa začal vybavovať účty s Mikulášom Kostkom vzájomným páchaním násilností na poddaných.[32] Rafel v máji 1554 daruje svojej sestre Sáre, manželke Mojžiša Suňoga z Budatína, majetky Humec a majetky Sverepec a Visolaj spolu s tamojšou zemianskou kúriou.[33] Ťažko skúšaný Palotský hrad sa v tomto roku dostáva do neúnosnej situácie. Vojenská posádka na ňom bola zle platená a živená. Aj 18. októbra 1554 sa vojaci z hradu dožadujú u Rafaela, aby požiadal Ferdinanda I. o vyplatenie ich žoldu a aby každému z nich za ich služby daroval kúsok zeme.[34] Rafaela osud hradu nenechá chladným a dožaduje sa u palatína Tomáša Nádašiho vyplatenie žoldu a posilnenie hradnej posádky vzhľadom na stúpajúce turecké nebezpečenstvo.[35] V roku 1554 Rafael ochorel. Ferdinand I. mu vzhľadom na jeho chorobu odobral funkciu kapitána a vyzval ho, aby do vymenovania nového kapitána prostredníctvom jeho podkapitána udržiaval armádu v poriadku.[36] Začiatkom roku 1556 kráľ prepúšťa Rafaelovi Podmanickému pre jeho záväzky k nemu vo výške 4500 zlatých Žilinské a Púchovské poltridsiatky.[37] 6. novembra 1557 Ferdinand nariadil pod trestom smrti Rafaelovi Podmanickému a strážnemu vojsku v Palote, aby počas pokoja zbraní dohodnutého s Turkami sa nedopustili žiadneho nepriateľského konania voči nim.[38]

Toto prímerie však ako už vieme nedodržiavala ani jedna strana, a tak sa takéto varovania opakujú. 23. mája 1558 Ferdinand I. už vyzýva kapitána a sudcu Paloty, aby si na Turkov, ktorí neustále porušujú prímerie a obsadzujú nové územia dávali veľký pozor.[39] Rafael Podmanický podľa dohadov zomrel začiatkom novembra 1558. 19. novembra arciknieža Maximilián vysiela predsedu komory Františka Thurzu na vysporiadanie majetkov po bez potomkov zomretom Rafaelovi Podmanickom.[40] Viaceré okolnosti a dôkazy však nasvedčujú, že Rafael zomrel okolo 8.-9. februára 1559. Rafael podľa všetkého v jeseni 1558 veľmi ochorel, čo prispelo k šíreniu zvestí o jeho smrti. Uhorská kancelária dozvediac sa túto správu bez čakania na overenie okamžite jeho majetky spísala a zabavila. Začali sa však šíriť chýry, že Rafael nezomrel. Vyslali teda Trenčianskeho podžupana Jána Baracskayho k Podmanickému, aby zistil skutočný stav. Ten Rafaela ťažko chorého, ale živého našiel /10. decembra 1558/. Kráľovská kancelária a uhorská komora tak museli počkať na výsledok priebehu jeho choroby. Dočkali sa vo februári.[41]

Vdova po Rafaelovi v zmysle dohody uzavretej medzi kráľom a ním, vyzýva kráľa 10. marca 1559 k tomu, aby si mohla ponechať pre seba Bystrický hrad.[42] Kráľ podľa textu dohody uzavretej s Rafaelom však bol viazaný pri prípadnom prevzatí hradu zaplatiť vdove obrovskú sumu 12000 zlatých. O tom, že sa z toho snažil vykrútiť hovorí listina z 9. mája 1559, v ktorej Uhorská komora radí ako by sa mohla zneplatniť táto dohoda.[43] Nakoniec kráľ prevzal a neskôr znova pridelil v podstate všetky majetky baróna Rafaela Podmanického. Aj Bystrický hrad.[44] Vdova po Rafaelovi sa márne snažila získať pre seba to čo jej podľa dohody patrilo. Pre kráľa boli v ťažkej dobe dôležité všetky peniaze. A navyše tak ľahký spôsob získania množstva prostriedkov si nemohol nechať ujsť. Bystrický hrad Ferdinand I. daroval za ohromných 50000 zlatých Gašparovi Serédimu s manželkou a synom.[45] 18. novembra 1561 sa František Thurzo už sťažuje Tomášovi Nádasdymu, že chotár Lietavy, ktorý po Kostkovi obsadili Podmanickí zneužíva aj nový pán Bystrického hradu. Dokonca, že pokračuje v násilnostiach, ktoré začali už Podmanickovci.[46] 15. novembra 1563 dáva Ferdinand I. hrad a Bytčiansky hradný kaštieľ s príslušenstvom za 17000 zlatých Františkovi Turzovi.[47] Majetkové pomery po Podmanických sa riešili ešte aj skoro po sto rokoch. Napríklad 7. júla 1641 vypočúvali svedkov ohľadom okolností, či hrad Lietava bol majetkom Mikuláša Kostku a či on bol nepriateľom Rafaela Podmanického, ale aj či svoju dcéru vydal za Františka Turzu.[48]

Obrázok: http://www.horomilfest.sk/images/filmy/hradbystrica.jpg