Severná časť Trenčianskej stolice po roku 1545

Smrťou Jána Podmanického si stolica tak ako aj celá krajina v podstate vydýchla. Kameň zo srdca istotne spadol aj pánovi Lietavského hradu Mikulášovi Kostkovi. Ten mal v roku 1552 vážne zdravotné problémy, ktoré si vyžiadali liečenie v Krakove. Pred touto cestou spísal závet, v ktorom odkázal hradné panstvá Strečno a Lietavu svojim dvom dcéram Anne, manželke Jána Nyáriho, a Barbore, vtedy ešte slobodnej. V tom istom roku mu zomrela i manželka. Po preliečení a návrate sa Mikuláš Kostka znovu oženil s dcérou pána Vršateckého hradu, Brigitou.[1] Koskovi sa podarilo získať vplyvného zaťa, ktorým bol predseda kráľovskej komory František Turzo. Jeho dcéru Barboru si vzal v roku 1556. Dlho si ho však neužil, pretože v tom istom roku Mikuláš Kostka zomiera. Kostkove lietavské majetky prešli na kráľovskú komoru od ktorej ich v roku 1558 za dobrú cenu 12 640 zlatých kúpil práve František Thurzo. Chorľavá Barbora zomrela už v roku 1561 bez zanechania potomka. František sa znova oženil v nasledujúcom roku s Katarínou, dcérou obrancu Sihoti Mikuláša Zrínskeho.[2]

Na Strečnianskom panstve sa pánom stal Ján Nyári, ktorý však predčasne zomrel. Vdova, Kostková dcéra Anna, sa znova vydala za Štefana Deršfiho.[3] Deršfy sa postavil proti donácii Turzu na Lietavské panstvo. Mal tiež silné postavenie, keďže bol kapitánom hornouhorských pevností. Nastal tak dlhotrvajúci spor, ktorý sa viedol ešte aj po smrti Františka Turzu v roku 1574. Druhá Turzová manželka spravovala hradné panstvo až do svojej smrti v roku 1585. Znova sa pritom vydala za Imricha Forgáča. Ten dostal Lietavu, Bytču, Hričov a Oravu v roku 1586 dočasne do zálohy.[4] Ešte v tom istom roku sa plnoletosť dovŕšiaci právoplatný dedič po Turzovi Juraj ujal svojho majetku. Na Lietavské panstvo si však stále robil nároky strečniansky rod Deršfyovcov. Boli to vtedy už Mikuláš a František, Štefanovi synovia a pokrvní potomkovia Mikuláša Kostku. Juraj sa taktiež musel vysporiadať so svojimi troma sestrami.[5]

S menom Turzovcov si svoje korene významne spája aj mestečko Bytča. Daňové súpisy z rokov 1540, 1555 zaraďujú mestečko k územiam patriacim k Hričovskému hradu.[6] Hrad držal vo svojich rukách Rafael Podmanický. Z jeho rúk sa ho snažil spoločne s Bytčou získať Ján Imrefi. Využíval pritom zlé vzťahy panovníka s týmto rodom. Ferdinand I. 30. októbra 1547 prisúdil Hričov Jánovi Imrefimu, ale Rafael odmietol hrad vydať. Ferdinand Rafaela za tieto vzpurné činy odsúdil 1. septembra 1549 na stratu hlavy i majetkov a nariadil vovedenie Imrefiho do majetku Hričova. Právnemu zástupcovi Rafaela Podmanického Krištofovi Kubínimu sa podaril pred kráľom na základe listiny z roku 1468 dokázať, že Hričov bol dávno majetkom Podmanických. Ferdinand teda ustúpil a prisúdil právo na tento majetok znovu Rafaelovi.[7] Po Rafaelovej smrti v roku 1558, keďže ním vymrel aj jeho rod, prešlo vlastníctvo Hričova na kráľovskú komoru.[8] Tá ho prepustila Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horváthovi z Wingartu. Anna bola poslednou vlastníčkou, ktorá sa o hrad starala. 29. júna 1563 vydala v slovenskom jazyku písanú listinu o darovaní pozemku Martinovi Mečiarovi zo Stupného, ktorý bol za to zodpovedný na Hričovskom hrade vykonávať zámočnícku a kováčsku prácu. V tom istom roku však Hričov a Bytču kúpil František Thurzo za 17 000 zlatých do tretej generácie.[9] František Turzo sa svojimi majetkami v tomto období stáva najsilnejším feudálom v oblasti severnej časti Trenčianskej stolice a jeho rod sa dostáva na najvplyvnejšie pozície v krajine. Na mieste starého zámku v Bytči si dal vystavať nový. Ten sa potom stal trvalým rodovým sídlom odkiaľ Turzovci spravovali rodové majetky. František sa však už do nového zámku nenasťahoval, keďže náhle zomrel.[10] Všetky panstvá Turzovcov potom výrazne zveľadil nadaný Juraj Turzo.

Žilina dlhoročné sporné miesto medzi Kostkovcami a Podmanickými uzrela v roku 1548 dohodu medzi Mikulášom Kostkom a Rafaelom Podmanickým. Na toto však moc nedbal Ferdinand, ktorý Žiline v tom istom roku udelil slobody mesta a so všetkými privilégiami ju vrátil Kostkovi. V roku 1561 si Žilina vyžiadala opätovné potvrdenie slobôd. V roku 1567 vystupuje ostrihomský arcibiskup na ochranu mesta a vydáva zvláštny dokument proti Turzovi. Maximilián II. po svojom nástupe v roku 1568 potvrdzuje Žiline znova všetky privilégia a vyníma ju spod právomoci cudzích súdov. [11] O tom, že i Suňogovci sa v severnej časti Trenčianskej stolice správali svojvoľne svedčí vyšetrovanie proti ich zbíjaniu z roku 1582. V roku 1587 Imrich Forgáč Žilinčanov oslobodil od mýta a v tom istom roku v novembri v meste a okolí prepukol mor. V rokoch 1598 – 1599 okolie Žiliny a hlave Kysuce drancovali poľské jednotky na čele s Komorovským. Situáciu už nezvládali ani tunajší feudáli a Mikuláš Deršfi a aj Juraj Turzo žiadajú pomoc od kráľa.[12] Proti Komorovského jednotkám mesto postavilo vlastné sily, ktoré útočníkov zahnali a dokonca zajali aj samotného Komorovského.[13]

Čo sa týka Budatínskeho panstva a hradu, ten bol pevne v rukách rodu Suňogovcov. Boli síce lokálne spory a konflikty, ktoré museli riešiť so susednými šľachticmi, ale nie výraznejšie vážne. V roku 1588 Mojžiš Suňog a jeho vnuk Ján Suňog boli povýšení do barónskeho stavu. Počas nepokojov za 15 ročnej vojny na konci 16. storočia prešiel Budatín istý čas do panstva grófa Turzu, ale začiatkom 17. storočia sa znova vrátil do vlastníctva Suňogovcov.[14] V roku 1561 sa vtedajší majitelia Starého hradu, príslušníci rodu Pongrácovcov, Gašpar, Matúš a Peter obrátili na Ferdinanda I., aby im dovolil zbúrať Starý hrad a na inom prístupnejšom mieste postaviť nový. Hoci panovník tejto žiadosti vyhovel, hrad našťastie nezbúrali.[15]

Obrázok: http://komjatice.sk/wp-content/uploads/2011/02/05_imrich_forgac-214×300.png