Autor: PhDr. Marián Liščák
Čas je sila, ktorú nikto z nás neoklame. Na jednom mieste v priebehu dlhého času môže dôjsť k radikálnym zmenám, ktoré ľudia úmerne časovému odstupu čoraz menej chápu. Nová Bystrica bola v 18. a 19. storočí rýchlo sa rozvíjajúcou dedinou, kde populačná krivka rapídne stúpala. Rast populácie si vyžadoval aj úmernú kultiváciu lesa pre účely poľnohospodárstva, a teda živobytia rodín. Už v druhej polovici 18. storočia by sme pri pohľade na Novú Bystricu videli dolinu s ohromným počtom rolí a výraznejšie sa zmenšujúcou plochou lesa. V 19. storočí tento stav už nabral značné rozmery, navyše ťažba a spracovanie dreva boli pre panstvo v 19. storočí hlavným zdrojom príjmu z tejto neúrodnej oblasti a po zrušení poddanstva v roku 1848 vlastne aj jediným. O výdatnejšom lese teda môžeme hovoriť v tom čase snáď len v pohraničnom pásme.
Tento stav si začínal postupne vyberať svoju daň. Pri zrážkovej činnosti voda po holých kopcoch bez korenistého podložia rýchlo stiekla do riek a okamžite zaplnila korytá potokov. Keďže v tom čase neboli zatopené obce Riečnica a Harvelka, ich potoky sa spoločne s Vychylovským po stretnutí v Novej Bystrici premenili na masu valiacej sa vody. Veľmi často sa napriek vyše trojmetrovej hĺbke koryta voda z neho vyliala a páchala rozsiahle škody nielen v Novej Bystrici, ale výrazne hlavne v Starej Bystrici, Zborove nad Bystricou i v Krásne nad Kysucou. Obyvateľstvo často v takýchto ťažkých dňoch prosilo o pomoc Pána Boha prostredníctvom zaplatenia množstva omší za odvrátenie búrok. Pomoc však hľadali aj u patróna, ktorý bol priamo spájaný s povodňami a prírodnými pohromami. Tým svätcom bol Ján Nepomucký. V Novej Bystrici bol tento svätec postupne vyobrazený na dvoch sochách, z ktorej dobre poznáme len jednu stojacu pred dnešným kostolom sv. Jána Krstiteľa. Druhá socha, ktorá dnes už neexistuje, bola podstatne staršia. Pochádzala z roku 1809 a podľa všetkého bola práve tým objektom, ktorý nahradila kaplnka u Andrisov. Po postavení kaplnky ju premiestnili k cintorínu pod Starým Dielom do Holienky. Posledný záznam o nej pochádza z roku 1835. Zatiaľ nie je zrejmé čo sa s touto sochou stalo.
Jej miesto zaujala nanovo zhotovená socha. Prácu na novej soche zverila obec do rúk vtedy už slávneho kamenárskeho majstra zo Starej Bystrice Jozefa Kurica. Pre zhotovenie sochy Kuric tradične použil, tak ako pre všetky svoje ostatné kamenné diela, kameň z lomu v doline Senkov v Starej Bystrici. Napriek tomu, že socha bola dokončená 31. októbra 1836, obec mu za jej zhotovenie zaplatila až začiatkom roku 1837, teda po ukončení predchádzajúceho účtovného obdobia. Za zhotovenie sochy dostal Kuric 40 zlatých a 48 grajciarov, plus ďalších 15 zlatých obec uhradila za jeho ubytovanie a stravu v krčme u Holienky. Dnešnú podobu socha však získala až v roku 1841, keď Kuric na nej previedol rozsiahle úpravy, medzi ktoré bolo zahrnuté i zhotovenie hviezd okolo hlavy. Za úpravy sochy zinkasoval ďalších 27 zlatých a následne ešte 20 získal za jej nafarbenie farbami olova a oleja. V krčme obec za Kuricove pohostenie utratila ďalších 13 zlatých.
Pre porovnanie nákladnosti sochy bolo vtedy možné za približne 80 zlatých kúpiť väčší dom bez pozemku. Dom chudobnejšieho bezzemka mal hodnotu približne 20 zlatých. Podobné pohnútky, ktoré viedli k zhotoveniu sôch tohto svätca v Novej Bystrici, boli príčinou ich zhotovenia v Starej Bystrici oproti kostola a v Krásne nad Kysucou na moste ponad Bystricu. Pre nás je možno v súčasnosti vcelku ťažké si predstaviť, aký strach mali naši predkovia z vody, ale pekný obraz o tom podáva publikácia Magyar mythologia z roku 1897. Hovorí o Starej Bystrici, Novej Bystrici a Radôstke ako o drakovi, kde hlavu predstavovala Nová Bystrica, telo Stará Bystrica a chvost Radôstka. Pri výdatnejšom daždi rozbesnený drak spôsoboval utrpenie obyvateľom nielen v spomínaných dedinách, ale v celej oblasti.
Zdroje pramenných materiálov: ŠA BY, MOL, FA NB
