Varín – základ budúcich panstiev

V súčasnosti tento hrad poznáme skôr podľa jeho neskoršieho názvu Starý hrad. V písomných pamiatkach sa tento názov objavil až v roku 1384.[1] Súviselo to akiste s výrazným vzostupom okolo roku 1300 oproti vybudovanému hradu Strečno. Už samotný názov Starý hrad poukazuje na to, že na Považí patrí medzi najstaršie. V jeho blízkosti sa nachádzajúce hradište svedčí o tom, že toto miesto bolo opevnené už v praveku.[2] Podľa už spomínanej listiny z roku 1267, ktorá v podstate líči majetkové pomery v severnej časti Trenčianskej stolice pred rokom 1235 sa dá predpokladať, že Varín bol v tom období jediným hradným komplexom v tejto oblasti. Hrad mal v spomínanom období funkciu pohraničnej pevnosti a zároveň chránil obchodnú cestu vedúcu popri Váhu z východných oblastí na západ.[3]

V listinných prameňoch sa po prvý raz objavuje za Bela IV. v roku 1241 ako kráľovský majetok.[4] 11. decembra 1244 Belo IV. daroval Varín spolu so zámkom Súča Bohumírovi, synovi Sebeslava, ktorý sa zúčastnil na protitatárskom odboji. Zaslúžil sa aj o postavenie viacerých pevností na ochranu obyvateľstva.[5] Čo sa týka vzťahu Varína ku Kysuckej oblasti v období 13. storočia, existovali na území Kysúc dva majetkové komplexy. Jedným z nich bolo územie patriace k Starému hradu, ktoré zaberalo územie východných Kysúc. Toto územie bolo vymedzené riekou Kysuca, ktorá ho ohraničovala na západe a na východe ho ohraničovala Orava, na juhu rieka Váh, na severe hranica s Poľskom. Druhým majetkom bol majetok, ktorý pod názvom Kysuca sa prvýkrát písomne spomína v najstaršej písomnej zmienke o Kysuciach z roku 1244. Tento majetok patril neskôr Bohumírovi, neskôr trenčianskym hradným kráľovským služobníkom, od roku 1254 Michalovi a Detrikovi zo Spiša. Majetok Kysuca nebol rozsiahly, zaberal územie západne od rieky Kysuca, vymedzovali ho rieka Kysuca a riečky Divinka a Vranie. V druhej polovici 13. storočia sa tento majetok včleňuje do panstva Budatín.[6]

V 13. storočí Starý hrad ovládal celú Žilinskú kotlinu. Jeho vlastníkmi bol v druhej polovici 13. storočia mocný veľmožský rod, z ktorého odvodzovala svoj pôvod neskoršia rodina Balašovcov[7]. Tomuto rodu koncom 13. storočia patrila celá žilinská kotlina s hradmi Hričov a Lietava. Keďže majitelia týchto majetkových komplexov boli prívržencami kráľa Karola Róberta, ich majetky, a teda i Starý hrad ovládol na dve desaťročia oligarcha Matúš Čák Trenčiansky.[8] V roku 1323 po jeho smrti ho dostali opäť do rúk Balašovci a to konkrétne zvolenský a liptovský župan Donč /Donch/ výmenou za ďarmotské statky ležiace pri Ipli s Petrom synom Bitera.[9] Toto územie bolo ohraničené na juhu Váhom, na západe Kysucou, na východe Oravou a na severe poľskými hranicami. K tomuto územnému komplexu patrila vtedy i veža /=hrad/ Budatín, postavená pri dôležitom riečnom prechode cesty do Sliezska.[10] V rokoch 1336 – 1338 sa ako záložný držiteľ hradu spomína prívrženec Anjouovcov pronotár Pavol Ugali. Ešte aj v roku 1354 sa Starý hrad spomína ako Varín /Varna/. Po Ugalim ho ako kráľovský majetok spravovali panovníkom poverení kasteláni. Jedným z nich bol Peter Wangel, doložený k roku 1387.

V roku 1397 daroval Žigmund kališskému vojvodovi Sandzivojovi z Ostrohu hrady Strečno, Starý Hrad, Považskú Bystricu, Lietavu, Hričov s príslušenstvami, mesto Žilinu /s tridsiatkom/ a Rajec, teda okrem Budatínskeho panstva celú hornú Trenčiansku stolicu.[11] Sandzivoj mal zásluhy na tom, že v roku 1383 zvolili Hedvigu, dcéru kráľa Ľudovíta I., za poľskú kráľovnú.[12] V druhej polovici 14. storočia sa majetkové pomery a vzťahy jednotlivých panstiev zmenili. V tom čase sa majetok Strečnianskeho hradu rozšíril aj na pravú stranu Váhu a už v roku 1374 siahal v oblasti Krásna nad Kysucou až na konfínium Uhorského kráľovstva so Sliezskom a Poľskom, čo znamená, že Strečno nadobudlo od tej doby dominantné postavenie v severnej časti Trenčianskej stolice a patrila k nemu už podstatná časť Kysúc /bývalého územia a majetkov Starého hradu/.[13]

Obrázok: http://imgfrm.index.hu/imgfrm/1/0/5/4/THM_0005981054.jpg