Sformovanie panstva Budatín a jeho vývoj do konca 15. storočia

Budatínsky zámok vznikol na terase pri sútoku Váhu a Kysuce. Jeho poslaním bola predovšetkým ochrana severozápadnej hranice krajiny.[1] Zámok bol zároveň aj dôležitým miestom pre výber mýtneho a cla z obchodných ciest, ktoré sa pod jeho múrmi križovali. Boli to považská cesta a cesta zo Slovenska do Sliezska. Dátum vzniku Budatínskeho zámku presne nevieme. V staršej odbornej literatúre sa pôvod tohto názvu odvodzoval od osobného mena Buda a významového slova týn, znamenajúceho v starej slovenčine ohradu, ohradený dvor. Pritom sa pripúšťala i možnosť pôvodnej formy názvu ako „Vudatýn“, t. j. vodný týn, no je otázne, či k tomuto výkladu neviedlo chybné čítanie veľkého ležatého B v listinách 14. storočia. Najpravdepodobnejším sa zdá, že meno Budatín vzniklo pridaním privlastňovacej koncovky k osobnému menu Budata /staršia forma Buďäta, predtým ešte Budeta/. Pre určenie času, kedy sa tak mohlo stať, možno za smerodajné považovať dve okolnosti.

Čas, do ktorého bola prisvojovacia koncovka tohto typu v slovenčine produktívna, možno udať najneskôr ako koniec 12. storočia. Spôsob prevzatia tohto názvu Maďarmi /jeho formu poznáme z listín 14. storočia ako Budetin/ ukazuje, že ho prevzali ešte vtedy, keď v slovenčine znelo meno ako Buďäta, čo tiež nemožno posúvať za koniec 12. storočia. Z toho vyplýva, že vznik názvu Budatín možno klásť pred koniec 12. storočia. Pre život Budatína v týchto časoch však nepoznáme nijaké hodnoverné historické ani archeologické doklady.

Hodnoverné písomné správy o Budatíne poznáme až zo začiatku 14. storočia. V staršej literatúre sa síce vyskytol názor, že časť Budatína /veža/ bola vraj postavená okolo r. 1170, no dnes niet možností konfrontovať túto ojedinelú správu s hodnovernými historickými dokladmi.[2] Podľa niektorých informácií existovala listina, ktorá hovorila o existencii Budatínskej bašty v roku 1250[3]. Tá sa však mala nachádzať v budatínskom archíve, ktorý v pohnutých časoch začiatku roku 1849 vyhorel.[4] Podľa J. Benka je jeho existencia ako strážneho a mýtneho miesta v polovici 13. storočia nepopierateľná. Dokazuje to architektonická zložka najstaršej časti hradu – veža.[5] Najstaršou zachovanou písomnou správou o Budatíne je listina Karola Róberta z roku 1321, ktorá potvrdzovala staré a udeľovala nové práva. Žilinskí mešťania podľa nej mali byť oslobodení od mýta v Trenčíne, Strečne, Budatíne a Jačatíne.[6] Listina ho uvádza ako hrad /castrum Budetyn/. Okrúhla, viac než 20 metrov vysoká veža, sa v písomnostiach spomína v roku 1323 /turris Budethin/.[7]

Nedá sa s istotou povedať, kto bol vlastníkom Budatína po tatárskom vpáde. Z týchto čias síce poznáme niekoľko listín týkajúcich sa územia bezprostredne susediaceho s Budatínom a vieme z nich, že jeho vlastníkmi boli predkovia neskorších Balašovcov a časti Kysúc dočasne/1244-1254/ Bohumír z Liptova, no sám priestor Budatínskeho zámku bol pravdepodobne stále v rukách kráľa. Z prvých priamych písomných dokladov o Budatíne zo začiatku 14. storočia sa dozvedáme, že začiatkom 14. storočia zaujal Budatín Matúš Čák Trenčiansky a po jeho smrti /1321/ si nárokoval jeho prinavrátenie Peter, syn Bitera so svojím synovcom Mikulášom, predkovia neskorších Balašovcov, z čoho by sa dalo usudzovať, že pred zaujatím Budatína Matúšom Trenčianskym, t. j. koncom 13. storočia, bol jeho majiteľom Biter.

Z listiny z r. 1323, určujúcej presné hranice tohto prinavráteného majetku – pričom jediným novým vlastníkom celého územia na sever od Váhu medzi Kysucou a Oravou sa stal zvolenský župan magister Donč – by však vyplývalo, že zámok Budatín bol na samom okraji tohto územia a mimo neho, teda že bol kráľovský.[8] Roku 1336 bol kráľovským kastelánom Budatína Eliáš, syn Matúšov, prvý známy predok neskoršej rodiny Suľovskovcov zo Súľova.[9] Krajinský sudca Mikuláš Seči ho mal v držbe v roku 1338. Mikuláš a Štefan, synovia Póšu , ako držitelia zámku sa spomínajú v roku 1384. V 14. storočí sa Budatínske panstvo rozšírilo na úkor Starohradského panstva.[10] Panovník Žigmund zámok daroval v roku 1424 aj s ďalšími hradmi na Považí svojej manželke Barbore. Husitské vojská, ktoré prišli od Jablunkovského priesmyku, sa práve pri Budatíne stretli v roku 1429 so Žigmundovím vojskom. Pri bojových akciách sa poškodil aj zámok. Kráľovná Barbora dala v roku 1432 zámok do zálohu Pongrácovcom.[11]

S ďalšími majetkovými pomermi nás oboznamujú listiny z obdobia vlády Albrechta Habsburgského. V roku 1436 Žigmund Luxemburský daroval Jurajovi z Hatného Budatínske panstvo[12], ktoré v roku 1438 Albrecht na žiadosť Juraja a jeho bratov turčianskemu konventu nariadil reambulovať. Z tejto listiny sa prvý krát dozvedáme o rozsahu panstva, ku ktorému patrili hrad Budatín, ďalej Kysucké Nové Mesto a dediny Budatín, Chlmec, Vranie, Dubie, Kysucký Lieskovec, Budatínska Lehota, Nesluša, Povina, Radoľa, Brodno a Zádubie.[13] V polovici 15. storočia obsadilo hrad na krátky čas vojsko Jána Jiskru z Brandýsa.[14] V roku 1450 zomrel Rafael z Hatného, ktorý zanechal vdovu s maloletým synom Jurajom. Vdova Rafaela z Hatného sa vydala v roku 1460 za Gašpara Suňoga z Jesenice.[15] Jeho prvý známy predok Mikuláš bol od r. 1390 zákupným dedičným richtárom v Jesenici. Roku 1471 Budatín nakrátko obsadili vojská poľského kráľoviča Kazimíra, bojujúceho proti Matejovi Korvínovi.

Gašpar Suňog bol verným stúpencom i obľúbencom kráľa Mateja Korvína, vyznamenal sa najmä v bojoch proti Jurajovi Poďebradskému a r. 1487 dostal so svojím synom Mojžišom Budatín, pričom sa v obmedzenej miere pamätalo i na zabezpečenie práv vtedy ešte žijúceho potomka Rafaela Hatňanského.[16] Juraj z Hatného s touto donáciou nesúhlasil a nárokoval si Budatín len pre seba. Po nezhodách napokon v roku 1504 vznikla medzi chorľavým Jurajom z Hatného a Gašparom Suňogom dohoda, podľa ktorej Suňogovci[17] mali nadobudnúť budatínsky majetok až po jeho smrti. Juraj z Hatného zomrel v roku 1510.[18] Odvtedy bol potom zámok i panstvo Budatín niekoľko storočí majetkom Suňogovcov.[19]

Obrázok: http://imgfrm.index.hu/imgfrm/1/2/8/7/THM_0005981287.jpg