Prvé písomné zmienky

Územie kysuckých oblastí, ako i celej Trenčianskej stolice bolo osídlené slovanským obyvateľstvom už pred obsadením Maďarmi pripojením k formujúcemu sa Uhorskému štátu, k čomu došlo v 11. – 12. storočí.[1] Nebola pritom osídlená len južná časť stolice, ako to ešte do 20. rokov 20. storočia „vedecky“ zdôvodňovali viacerí autori. V. Budinský – Krička v roku 1933 uskutočnil výskum mohýl v Krasňanoch a dokladmi materiálnej kultúry vyvrátil dovtedajšie teórie.[2]

Pohraničné obranné záseky /indagines/ Uhorska boli za čias vlády Štefana I. /997-1038/ v údolí Váhu len severne od Piešťan a Krakovian, ako o tom svedčia aj názvy dedín Stráže /roku 1113 Villa Spectaculi/, Ostrov /roku 1113 Stro/ a Orvište /roku 1113 Rivis/, teda pôvodne Revište. V údolí rieky Nitra boli zasa záseky v oblasti Žaboriek nad Nitrou a Veľkých Uheriec, ako o tom svedčia miestne názvy Uherce a Ostratice. Avšak i v 11. storočí /najmä v 40. rokoch/ Maďari v Trenčianskej stolici prenikli len po Púchov. Ďalej na sever od ťažko preniknuteľnej horskej úžiny medzi Púchovom a Považskou Bystricou sa v tomto období už nedostali. Svedčia o tom jasne aj doklady o miestnych a vodopisných názvoch, ako ich Maďari prevzali od pôvodného slovanského obyvateľstva. V južnej časti Trenčianskej stolice Maďari neprevzali nijaký názov s nosovkou, ale prevzali už názvy s hláskou –g-, a to v oblasti rieky Bebravy /napr. Hradná – maď. Garadna, Hrežďovce, pôvodne Grežd – maď. Egresd/ a v údolí Váhu to bol zasa názov dediny Horovce ležiacej v blízkosti Púchova, ktorý Maďari ešte prevzali s hláskou –g- /Gorov – maď. Gór, r. 1262 villa Gowor, r. 1262 villa Goor/. Severne od Púchova však Maďari neprevzali nijaký slovenský názov s hláskou -g-, lebo na územie severnej časti Trenčianskej stolice prenikli až v 12. storočí a v druhej polovici 12. storočia už došlo v slovenčine k zmene hlásky –g- na hlásku –h-. Maďari tu prevzali všetky názvy len s hláskou –h- /napríklad Hričov, Roháč, Hradná, Hlboké a pod./

V susedstve Púchova je dedina Streženice /r. 1408 Stresnycha/, ktorej názov zreteľne poukazuje na to, že v týchto končinách sa museli maďarskí strážcovia hraníc zdržať dlhšie, kým prenikli na sever od Púchova. Miestne, vodopisné a chotárne názvy na území Trenčianskej stolice hovoria jasne o tom, že sa zachovala kontinuita pôvodného slovanského obyvateľstva už aj v období medzi 9. – 13. storočím, teda až do čias, keď tu začalo vznikať zemianstvo.[3] Je pravdepodobné, že až do roku 1083 patril Trenčiansky komitát k Vratislavskej diecéze a dŕžave Piastovcov. Listina kráľa Kolomana z roku 1111 potvrdzujúca dôchodok tretiny mýtnych poplatkov Zoborskému kláštoru z celého Nitrianska a Trenčína je prvým a nesporným dôkazom existencie Trenčianskeho komitátu.

Prvou písomnou správou o osídlení severnej časti Trenčianskej stolice je listina Bela IV. z roku 1267, ktorá čiastočne osvetľuje stav majetkovej držby v tejto oblasti v období panovania Ondreja II., teda pred rokom 1235. Podľa nej pred rokom 1267 nastala výmena zeme Varína, Tepličky a Žiliny /predtým bol ich majiteľom magister Jakub, trenčiansky župan, s bratmi Pavlom a Michalom, synovia Michala/ za majetok Oravy s hradom a za ďalšie majetky na Liptove a Turci, ktoré dovtedy vlastnili vnuci zvolenského župana Detrika, predkovia Balašovcov.[4]

Druhou najstaršou listinou týkajúcou sa skúmanej oblasti je donačná listina z roku 1244, v ktorej dal Belo IV. Bohumírovi, synovi Subislava /Subislaus/ za jeho zásluhy na výprave v Bulharsku a za účasť v boji proti Tatárom neobývané zeme na území medzi Varínom a riekou Kysuca na poľských hraniciach ako aj zem Súča /Zudczan/ ležiacu v susedstve Moravy a pri Drietome v Trenčianskej stolici.[5] Územie v oblastí rieky Kysuca bolo v podstate územím neskoršieho Budatínskeho panstva.[6] V tejto súvislosti je určite zaujímavé, že časť Budatínskeho hradu podľa zachovaného dokladu vznikla vraj už r. 1170.[7]

Ďalšou zaujímavou listinou je listina z roku 1254, v ktorej Belo IV. daroval Michalovi a Detrikovi zo Spiša ako zemiansky majetok „akúsi zem Jessesin, patriacu k hradu Trenčín, ktorá sa nachádza vedľa Varína“ a predtým patrila Bohumírovi, synovi Sebeslava.[8] Pod pojmom Jessesin rozumieme dnešné mesto Kysucké Nové Mesto, ktoré bolo v tom období menšou osadou ležiacou na obchodnej ceste medzi Uhorskom a Sliezskom. V tejto súvislosti treba spomenúť aj prvú písomnú zmienku Žiliny z roku 1208 /terra de Selinan/ v listine vydanej nitrianskym županom Tomášom a ohraničujúcej majetok nitrianskeho biskupa Hričov. Pod chotár Žiliny vtedy patrili aj chotáre neskorších obcí Závodie, Strážov, Žilinská Lehota, Ovčiarsko a Bitarová.[9]