Ľudová architektúra obce Nová Bystrica

Prvé známky osídlenia oblasti Novej Bystrice siahajú podľa doterajších poznatkov do obdobia Valašskej kolonizácie na prelomoch 16. a 17. storočia. Toto osídlenie bolo spojené s tvorbou valašských sídel v území katastra obce. Táto kolonizácia však pravdepodobne nebola smerodajnou pre osídlenie obce Nová Bystrica. Najdôležitejším faktom pri osídľovaní obce bola kopaničiarska kolonizácia, pri ktorej sa formou postupného dosídľovania voľných miest obec rýchlo rozvinula. V priebehu jedného storočia od obdobia prvej doteraz potvrdenej písomnej zmienky 1662 sa z nej stala najväčšia a najľudnatejšia obec v oblasti Bystrickej doliny. Vyvinula sa tu tak pre horné Kysuce typická dvorová forma osídlenia.

Základným zdrojom informácii k tomuto príspevku je kniha Rudolfa Bednárika, v ktorej sa venuje komplexne ľudovej architektúre na horných Kysuciach. Táto kniha vzniká v tretej štvrtine 20 storočia a tak sa v nej fragmentovite nachádza množstvo významných a dnes veľmi ťažko dostupných informácií. V období keď kniha vznikala totiž ešte tradičná ľudová architektúra v Novej Bystrici jestvovala v celku zachovanej podobe, čo sa o súčasnosti žiaľ už povedať nedá. Novodobou módou sa v tejto oblasti stáva nezáujem obyvateľstva o nie príliš úrodné oblasti, v ktorých ich predkovia pestovali a pásli svoju obživu. Preto v súčasnosti väčšina bývalých cholvárkov, senníkov a ostatných tradičných ľudových stavieb je v katastrofálnom stave. V ojedinelých prípadoch sa z bývalých cholvárkov, a v obci už aj bývalých obydlí, stávajú chaty pre tunajších, ale i cudzích obyvateľov. Tým sa v podstate tradičná ľudová architektúra uchováva len za cenu znesenia výraznej modernizácie jednotlivých objektov.

Pôdorysný typ obce

Typ voľnej reťazovej dediny je v podstate typ, ktorý vznikol na Slovensku počas nemeckej kolonizácie v 13. – 14. storočí. Vzniká vymeraním rovnobežných pásov, kolmých na hlavnú cestu, pri ktorej sa nachádza intravilán. Tento systém bol v istých prípadoch aplikovaný i na Kysuciach, počas tzv. lesnej, pastierskej, kopaničiarskej kolonizácie v 16. – 18. storočí. domácim ľudom a valašskými pastiermi. Nemecké právo je aplikované na túto kolonizáciu v podobe tzv. valašského práva. Zárubky v Novej Bystrici sa tiahli od intravilánu niekoľko kilometrov ku koncu katastra. Keď sa na konci katastra nachádzali vhodné pozemky, nemohli byť dostatočne využité pre vzdialenosť. Na týchto miestach vznikali nové sídliská, vytvorené z pôvodnej rodiny, ale usadzovali sa tam aj rodiny príbuzenských vzťahov. Kataster obce bol taký rozsiahli, že výmer extravilánu a intravilánu nemohli ísť v systéme zárubkov od jedného konca katastra k druhému. Za rozsahom zárubku ostávali kusy pôdy, vhodné na osídlenie a vytvorenie nových dvorov. Konfigurácia horského terénu zvlneného dolinami a riečkami ústiacimi do toku Bystrice, vytvárala možnosti osídlenia dolín opäť v reťazové, rozptýlené a dvorové pôdorysné typy. Z uvedeného vyplýva, že bol tu síce použitý starý lánový systém, obvyklý pri roľníckej kolonizácii, avšak v našom kraji aplikovaný na pastiersku kolonizáciu, ktorá postupom času vzrastajúcou populáciou vytvárala si zodpovedajúci pôdorysný typ obcí a dvorov a z hľadiska geografického závislý od tvaru horského, vysokopoloženého terénu, ktorý vnucoval voľne reťazové a rozptýlené osídlenie.[1]

Rozptýlené sídelné typy – dvory

Hornatý kraj, úzke a dlhé doliny ústiace do hlavnej cesty, idúcej vedľa rieky Kysuce a Bystrice, nedovoľovali, aby sa dediny rozrastali pôdorysne do šírky. Dvory boli viac-menej od seba vzdialené, rozložené po celom katastri obce. Orientácia obytných stavieb sa neriadila vyhraneným pravidlom. Ojedinele bývali gazdovstvá ohradené plotom a vchod viedol cez bránu, nad ktorou bola strieška. Takéto typy vchodov do dvora boli v Novej Bystrici v 60- tych rokoch 20. storočia len tri. Ľudia to tu nepovažovali za starosvetské, pretože v minulosti to tu nebývalo vôbec. Aj oplotený dvor tu býval vzácnosťou, nehovoriac o bráne. Pôvodne pridelený urbársky intravilán /z čias Márie Terézie/ sa nezväčšoval, ale stavby v ňom stále pribúdali. Stavali sa blízko seba, tak, že sa nedalo takmer vozom obrátiť na dvore. Vo dvore Jančulovia vidno, že jednotlivé staviská sú stavané veľmi blízko vedľa seba, takže miesta medzi nimi je málo a stavby sú nahustené. Ešte v 60 tých rokoch v Bisahovom dvore na pôvodnom intraviláne stálo 10 samostatných obytných domov s hospodárskym príslušenstvom. Žiaden vchod do obytných miestností nebol orientovaný zvonku dvora, ale všetky boli vo vnútri dvora, čím vytvárali spoločný dvor a súdržný sídelný typ.[2] Pre dvory ležiace na opačnom brehu od hradskej sa museli stavať lávky, ktoré pri horšom počasí často strhávala rieka. Dvory tak ostávali odrezané od sveta.