Sformovanie panstva Strečno a jeho vývoj do konca 15. storočia

Strečniansky hrad stojí na začiatku Strečnianskej tiesňavy proti toku Váhu na jeho ľavom brehu na strmej vápencovej skale.[1] V mladšej dobe železnej až staršej dobe rímskej tu bolo sídlisko púchovskej kultúry a v 9. storočí nielen slovanské sídlisko, ale pravdepodobne aj najstaršie osídlenie.[2] Názov Strečna, podľa A. Lombardiniho, možno odvodiť od slova striezť /strážiť, pozorovať, bdieť/ a tyn, alebo tin/ohrada, hrad/ – pôvodne teda Strestin, Stresčin.[3]

Strečno patrilo medzi kráľovské hrady. Hoci prvá písomná zmienka o ňom pochádzala až z roku 1316, s istotou môžme predpokladať, že existoval už v 13. storočí. Jeho prvými držiteľmi boli Balašovci, z ktorých je ako pán Strečna známy Peter, hontiansky župan v roku 1267. Od Balašovcov hrad okupoval Matúš Čák Trenčiansky.[4] Ďalšia listina z roku 1321 spomína Strečno ako mýtne miesto. V tom čase už musel byť Strečniansky hrad hospodársky a strategicky veľmi rozvinutý, a keďže sa nespomína Starý hrad, znamená to, že už vtedy ho svojím významom predstihol. Jeho pôvodne malé majetky sa rozkladali len južne od Váhu v susedstve staršieho hradného panstva Lietava, písomne doloženého v roku 1318. V priebehu 14. storočia postupne okrem významu Strečno od Starohradského panstva získalo aj väčšinu majetkov a územia.[5] V rokoch 1338 – 1369 užívateľom hradu bol Mikuláš Séči.[6] Podľa listiny z roku 1384 boli bratia Mikuláš a Štefán Póšovci /Poscha/ kráľovskými kastelánmi hradu.[7] V už spomínanej listine z roku 1397 daroval Žigmund Strečno spoločne s ďalšími majetkami kališskému vojvodovi Sandzivojovi.[8] Toho v prvom desaťročí 15. storočia vystriedala uhorská kráľovná Barbora a ju zasa po roku 1421 Stanislav Dersffy.[9] V roku 1429 sa hradné panstvá Trenčianskej stolice, okrem iných aj Strečnianske, Starohradské a Bbudatínske dostali do zálohu Mikulášovi z Góry /maď. Gara/.

O prítomnosti husitov v tejto oblasti svedčí listina z roku 1434, ktorou Žigmund nariadil strečnianskemu kastelánovi, aby od obyvateľov Belej, Tepličky a Varína nepožadoval vyššie dane, pretože aj oni utrpeli veľké škody.[10] 11. júna 1439 daroval kráľ Albert Strečno svojej manželke Alžbete.[11] Kráľ jej daroval aj ďalšie panstvá a mestá v Trenčianskej stolici, okrem iného aj Starohradské panstvo, ktoré v tomto období z pôvodne veľkého majetkového komplexu vlastnilo už len dediny Chlmec, Vápenná /Nezbudská/ Lúčka, Krasňany a do toho času písomne nedoložené dediny Stráža, /Dolná/ Tížina, Zástranie a Kotršina Lúčka. K Strečnu patrili Oškedra, Strečno, Snežnica, Teplička nad Váhom, Gbeľany, časť Nededze a ďalšie dediny na ľavom brehu Váhu.

Za neusporiadaných politických pomerov v Uhorsku koncom prvej polovice 15. storočia sa v roku 1442 kráľovské hrady „Strechen et Starygrad“ dostali do zálohu Jánovi Čapkovi zo Sán a v roku 1443 Pongrácovi z Liptovského Mikuláša, ktorý mal s prestávkami Strečno v držbe až do 80. rokov 15. storočia. Od roku 1483 Strečno s tými istými dedinami ako v roku 1439 vlastnil Pavol z Abovskej Kiniže,[12] ktorý bol kapitán Horného Uhorska a majiteľ Lietavy. Po jeho smrti /1494/ sa o svoje práva prihlásili Pongrácovci[13] /v tom čase vlastníci Starého hradu/. Spory o Strečno sa predĺžili takmer o 100 rokov a majitelia oboch hradov viedli vojnu a vzájomne si ničili majetok.[14] Panstvo však udržala Kinižiho vdova Benigna, ktorá sa v roku 1496 vydala za Mareka Myslenoviča z Chorvátska a žila s ním do roku 1509, kedy znova ovdovela.[15] Myslenovič zastával okrem iného i hodnosť kastelána Budínskeho hradu.[16]