Valašská a kopaničiarska kolonizácia

V druhej polovici 15. storočia sa v staršej dedine Belá v Strečnianskom panstve po prvýkrát v Trenčianskej stolici objavili valasi, ktorým Matej I. po roku 1475 udelil výsady. Dozvedáme sa to z listiny Vladislava II. z roku 1496, ktorý potvrdil Matejovu listinu a slobody udelené „Volachis“ v Belej a na iných miestach a v lesoch patriacich k hradu Strečno. Podľa toho boli už koncom 15. storočia valasi na viacerých miestach tohto panstva, kde chovali valašský dobytok.[1] Obyvateľstvo, zaoberajúce sa chovom tohto špeciálneho horského druhu dobytka, tzv. valašského, využíva na jeho chov dovtedy ľadom ležiacu pôdu – horské lúky, pasienky a mýtiny, ktoré dovtedy svojím majiteľom neprinášali takmer nijaký úžitok.[2] Pod pojmom valašský dobytok treba okrem valašských oviec zahrnúť i kozy. Zmiešané stáda tohto dobytka spásali horské pastvy a úbočia. Na pasení stáda a spracovaní jeho produkcie sa podieľali spravidla celé valašské rodiny. Väčšiu časť roka trávili mimo dedín, kam sa zvykli sťahovať len na zimné mesiace.

Miesta, na ktorých sa mohli usadzovať určoval zemepán /resp. jeho úradník/. Keďže neboli roľníkmi, ale pastiermi, bývali oslobodení od klasických poddanských dávok a povinností. Pre znalosť riedko obývaného horského terénu boli využívaní ako sprievodcovia, ochrancovia hraníc, špióni a aj ako vojaci, s čím súviselo ich právo nosiť zbraň. Zemepanskú rentu tvorilo určené množstvo zvierat zo stáda, zvyčajne dvadsiatok a špeciálne valašské výrobky, prípadne ich peňažná náhrada.[3]

Možnosť ekonomickej exploatácie valašského obyvateľstva, ktoré si tu zakladalo svoje sezónne sídla – salaše a v prvej polovici 16. storočia sa aj trvalejšie začína usadzovať na majetkoch majiteľov Strečnianskeho, Budatínskeho a iných panstiev, vyvolávala záujem feudálov o jeho podriadenie a presnejšie ohraničenie svojich majetkov najmä v horských oblastiach. Z toho potom vznikali stáročia trvajúce majetkovo-chotárne spory medzi majiteľmi jednotlivých feudálnych panstiev.[4] Táto kolonizácia mala z týchto dôvodov asi najmarkantnejší vplyv na formovanie hraníc nielen medzi panstvami, ale aj krajinami. Pokiaľ ide o etnický pôvod samotných valachov žijúcich v západných Karpatoch /v 2. polovici 15. a 1. polovici 16. storočia/, dá sa nepochybne povedať, že išlo o cudzí, etnicky nejednotný ľud, v ktorom nezanikali pozostatky pôvodného východokarpatského etnika. Tento ľud k nám postupoval po obidvoch stranách karpatských hôr, cestou sa porušťoval, či už tak, že sa prispôsoboval okolitému osídleniu alebo strhával do svojich radov obyvateľstvo oblastí, cez ktoré sa presúval.[5] Viacej vedomostí o valašskej kolonizácii v Trenčianskej stolici pochádza zo 40. – 50. -tych rokov 16. storočia, kedy sa objavujú pri Strečnianskom, Budatínskom, Hričovskom, Starohraskom a aj Lietavskom panstve.[6]

V portálnych súpisoch z rokov 1548 a 1549, keď sa po vojnách s Jánom Zápoľským vlády v Uhorsku už pevne ujal Ferdinand I., čím sa stabilizovali politické i hospodársko-majetkové pomery, máme po prvýkrát v severnej časti Trenčianskej stolice doloženú aj veľkosť a sčasti i hospodárske a sociálne pomery jednotlivých dedín. Medzi nimi ešte nebola zdanená žiadna osada založená na valašskom práve /keďže valasi boli oslobodení od portálnej dane/.[7] Dá sa povedať, že valasi tvorili koncom 15. a začiatkom 16. storočia len malé percento obyvateľstva. Viacej sa ich objavilo v 2. polovici 16. storočia a začiatkom 17., kedy boli celé osady označované ako valašské s vlastným valašským právom.[8] Samotné valašské právo bolo hlavne zvykovým právom týkajúcim sa oslobodenia od robôt a daní štátu, pastvy dobytka na panských územiach za určité naturálne dávky, valašskej samosprávy a voľby valašských predstavených /vojvodov/.[9] Od druhej polovice 16. storočia sa začali vrchnosťou porušovať výsady obyvateľstva usadeného na valašskom práve. Súviselo to s veľkými výdavkami krajiny potrebnými na protiosmanskú obranu ako aj s upevňovaním feudálnych vzťahov v období druhého nevoľníctva. Odrazilo sa to aj v snemových zákonoch, ktoré toto obyvateľstvo nútili platiť štátnu daň a robotovať. Z týchto dôvodov feudálna vrchnosť donucovala aj početné valašské obyvateľstvo, žijúce dovtedy na salašoch, k usadlému spôsobu života.

Tak už koncom 16. storočia, ale predovšetkým v 17. storočí osídľovanie na valašskom práve postupne prerástlo do osídľovania na kopaničiarskom práve.[10] Pri kopaničiarskej kolonizácii išlo o usadenie migrujúceho obyvateľstva a maximalizáciu využitia voľnej pôdy v prospech budúceho zisku dosídlením neobývaných oblastí. Pri lokovaní kopaničiarskej osady bol jej vymedzený chotár rozdelený na jednotlivé presné diely osadníkom, ktorí prijali /veľakrát donútením/ zemepánom stanovené podmienky usadenia sa. Bývali na 6 – 20 rokov oslobodení od feudálnych dávok, zato však museli odvádzať dávky naturálne, robotovať, vyrábať rôzne výrobky, slúžiť vo vojsku atď. Vzhľadom na to hovoríme o kolonizácii na kopaničiarskom práve, ktoré tvorilo u nás osobitnú právnu sústavu, hoci nie tak výraznú ako nemecké a valašské právo.[11]

Obrázok: http://img.search.com/thumb/0/06/Valach_1787.jpg/180px-Valach_1787.jpg