Strečnianske panstvo do konca 17. storočia

V roku 1508 získal Ján Podmanický od kráľa Vladislava Strečnianske panstvo s obcami Strečno, Teplička, Gbeľany, Lúčka, Rosina, Stráňavy, Tížina, Ilové, Turie, Porúbka, Poluvsie, Mojšova Lúčka, Oškerda, Žilinu so Závodím a Krásnom. Podmanickí sa usilovali zmocniť aj Žilinského richtárstva a majetkov k nemu patriacich, čomu napomáhali chaotické časy zemepanskej svojvôle a kráľovských rozhodnutí, vynesených bez ohľadu na skutočný právny stav. Napokon sa im to však nepodarilo.[1] Neskôr sa Strečnianske panstvo vrátilo do rúk Benigny a jej tretieho manžela Gragora Kerekiho, ktorý ho v roku 1523 prepustil Jánovi Zápoľskému. Do držby hrad v roku 1526 prevzal moravský pán Burian zo Svetlova.[2]

V roku 1528 sa majiteľmi Strečna a Žiliny stali Kostkovci.[3] Kostku samotný Ján Zápoľský s bratom Petrom pozval do horného Uhorska, nakoľko bol výborným vojakom. Podmanickovci v tomto období zajali Mikuláša Kostku a držali ho na Bystrickom hrade ako väzňa. To medzi iným svedčí tiež o moci Podmanických na Považí. Musel zasiahnuť samotný kráľ prostredníctvom posla Jeronyma Laskiho, sedmohradského bána, ktorý mal sprostredkovať mier medzi dvoma nepriateľmi. Kráľ určil viacero podmienok na vyslobodenie Kostku. Podmanický sa však dojednal s Kostkom tak, že mu vyplatí 5.000 zlatých a Laskimu zasa prepustil Oravský hrad. Tým sa Kostka vyslobodil z väzenia, ale ostal úhlavným nepriateľom Jána Podmanického až do smrti.[4] Podmanickí využívajúc vnútropolitický marazmus vtedajšieho Uhorska sa snažili aj naďalej rozširovať svoj vplyv a majetok za pomoci akýchkoľvek prostriedkov. Napadli Žilinu, potom hrady Budatín, Strečno, Lietavu, mocenskú základňu Kostkovcov[5], pričom spôsobili veľké škody miestnemu obyvateľstvu. V roku 1539 získal Rafael Podmanický tridsiatok vyberaný v Žiline a osadu Krásno. V nasledujúcom období pokračovali boje o majetky okolo Žiliny, Budatína, na Hornej Kysuci a o osadu Krásno. Podmanickým sa v roku 1544 podarilo získať od Ferdinanda Žilinu s jej osadami. Kostkovci sa však donácii nepodriadili a podporu nachádzali aj v Žiline. Boje a vyjednávanie sa pretiahli do roku 1548, kedy sa Žilina stala opäť majetkom Kostku a Strečnianskeho panstva. Získané kraje však boli vyľudnené a na mnohých miestach spustošené.[6]

Po smrti Mikuláša Kostku Strečno zdedila jeho dcéra Anna, ktorá sa vydala za vojenského veliteľa Štefana Deršfiho[7]. Ich synovia František a Mikuláš si panstvo v roku 1601 medzi sebou podelili.[8] Začiatkom 17. storočia na Strečnianskom hrade nadobudli podiely Štefan Vešeléni, manžel Kataríny, dcéry Mikuláša Deršfiho, a Mikuláš Esterházi, manžel Uršuly, dcéry Františka Deršfiho. Medzi zaťmi Deršfiovcov vznikol majetkový spor, ktorý však vyriešili tým, že Štefan Vešeléni dal časť svojho Zvolenského panstva Mikulášovi Esterházimu ako náhradu za strečniansky majetok. Týmto spôsobom sa Vešeléniovci[9] stali vlastníkmi Strečnianskeho hradu i panstva.[10] Stalo sa tak v roku 1626.[11]

Vešeléniho sprisahanie

Samotné Vešeléniho sprisahanie v tejto práci opisujem dôkladnejšie hlavne preto, lebo bolo základným činiteľom neskoršieho delenia Strečnianskeho panstva a významnou udalosťou v dejinách Uhorska. Syn Štefana Vešeléniho a Kataríny Deršfiovej, František, sa narodil v roku 1605. Štúdia absolvoval v kolégiu pátrov jezuitov v Trnave, kde aj prestúpil na katolícku vieru. Už ako mladík sa zúčastnil protitureckých bojov po boku fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka.[12] V roku 1630 si vzal za manželku jeho dcéru Žofiu Bošńákovú. Tá zomrela mladá v roku 1644. Po jej smrti si vzal za manželku Máriu Séčiovú. Vešeléni, po roku 1647 hlavný kapitán preddunajských vojsk a od roku 1655 uhorský palatín, si za svoju hlavnú rezidenciu zvolil Ľupčiansky hrad.[13] Nevýhodný Vašvársky mier z roku 1664, stupňujúci sa náboženský teror, hospodárske represálie, uťahovanie absolutistickej oprátky mali za následok vytváranie silnej protihabsburskej opozície v radoch šľachty i meštianstva.[14]

Magnátske hnutie známe pod názvom Vešeléniho sprisahanie má niekoľko fáz a vedúcu úlohu v ňom po tragickej smrti chorvátskeho bána Mikuláša Zrínskeho /1664/ zohrali ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai /zomrel 1666/, palatín František Vešeléni /zomrel 1667/ a neskoršie chorvátski magnáti Peter Zrínsky, po smrti brata Mikuláša chorvátsky bán, František Frankopan ako aj krajinský sudca František Nádašdi. Neskôr sa zapojili aj východoslovenskí veľmoži František I. Rákoci a Štefan Tököli a ďalší šľachtici. Aj keď medzi účastníkmi boli príslušníci významných šľachtických rodov, sprisahanie nemalo širšiu spoločenskú základňu ani program, ktorý by dokázal pritiahnuť aj neprivilegované vrstvy obyvateľstva.[15] Sprisahanci najprv rátali s francúzskou, neskôr s tureckou podporou. Obe kombinácie zlyhali. Roku 1669 sa sprisahanie prezradilo a jeho magnátskych vodcov už v apríli 1770 vo Viedni popravili. Potom vo východoslovenských stoliciach vyhlásili šľachtickú insurgenciu, povstanie.

Na ťaženie proti povstalcom sa vydala armáda na čele s generálom Sporkom. Po celom Slovensku prebiehali rozsiahle konfiškácie majetkov sprisahancov, ktorí väčšinou utiekli do Sedmohradska. [16] Skonfiškované boli aj všetky vešeléniovské majetky, ktoré zdedila Mária Séčiová. Tajná vojenská rada nariadila aj zbúranie Strečnianskeho hradu pre jeho strategickú polohu. Hrad zbúral v septembri 1674 cisársky kapitán Michal Paull. V tom čase palatínov syn Ladislav Vešeléni býval aj so svojou manželkou Zuzanou Bakošovou v Teplickom kaštieli, kde sa zdržiaval aj správca panstva. V roku 1676 vznikla osobitná komisia pre vyšetrenie spoluúčasti palatínovho syna Ladislava Vešeléniho na sprisahaní. V tom čase sa cisárskym splnomocnencom pre zhabané Strečnianske panstvo stal Pavol Motešický a o podiel z konfiškovaného panstva sa zaujímal aj Leopold Kolonič.[17] Po Tököliho povstaní cisár skonfiškované Strečnianske panstvo dal ganerálom Fridrichovi a Jánovi Jakubovi Löwenburgovcom[18] a ešte predtým dostali kus Strečniaskeho a Vigľašského panstva Esterháziovci.[19] Týmto procesom sa započalo rozdelenie pôvodného Strečianskeho panstva na panstvá: Bytča-Strečno, Teplička a neskôr Gbeľany.

Obrázok 2: http://www.muzeumantikvarium.hu/images/item_image/200/14253.jpg