Budatínske panstvo pod vládou rodu Suňog

V roku 1508 Ján Podmanický získal panstvo Strečno. V roku 1510 si Podmanický nárokoval aj časť Budatínskeho panstva.[1] V pohnutých časoch po prehranej Moháčskej bitke nastal v celej Uhorskej krajine zmätok. Istý čas predtým si Mojžiša Suňoga z Budatína vzala za manžela prostredná dcéra Michala Podmanického Sára. Kvôli spomínanej Moháčskej bitke však oslavy netrvali dlho, pretože v nej padol jej otec Michal Podmanický.[2] Počas feudálnej anarchie v 16. storočí budatínske vlastníctvo Suňogovcov narušili viaceré útočné akcie feudálnych pánov. Prví, ktorí sa zmocnili Budatínskeho zámku už v roku 1528, boli Kostkovci[3], prívrženci Jána Zápoľského, v tom čase aj páni Strečna a Lietavy.[4] Z titulu pomoci svojej sestre Sáre /vtedy už vdove po Mojžišovi Suňogovi/ proti Mikulášovi Kostkovi z Lietavy zaujali r. 1534 Budatínsky zámok známi lúpežní rytieri Ján a Rafael Podmanícký[5] z Podmanína a páni hradu Považskej Bystrice.

Na hrade vykonali určité opevňovacie úpravy a odrazili aj útok Mikuláša Kostku. No po smrti Sáry nechceli zámok s panstvom vrátiť jej dvom synom Jánovi a Jurajovi.[6]

Po proskribovaní bratov Jána a Rafaela Podmanickovcov v roku 1542 a ich následnom omilostení v roku 1545 dostali toho istého roku Sárini synovia Ján a Juraj Suňogovci Budatínske panstvo späť. Rozdelili sa. Ján dostal majetky v Sliezsku a Jurajovi ostali majetky v Uhrosku. V prípade úmrtia jedného z nich bez potomka sa dohodli, že celé panstvo zdedí ten druhý. Takto vznikli dve Suňogovské vetvy: jedna sliezska v Bielici a druhá uhorská v Budatíne.[7] V roku 1588 Mojžiš Suňog a jeho vnuk Ján Suňog boli povýšení do barónskeho stavu. Počas Bočkajovských a Bethlehnovských nepokojov v druhej polovici 16. storočia prešiel Budatín istý čas do panstva grófa Thurzu, ale začiatkom 17. storočia sa znova vrátil do vlastníctva Suňogovcov.[8]

Od začiatku 17. storočia sa aj na Budatínskom panstve odrážajú nové hospodársko-sociálne vzťahy, ktoré sa vyvinuli v dôsledku protihabsburgských stavovských povstaní, ako aj následkom protitureckých vojen a náboženských nepokojov. Územím panstva často prechádzali povstalecké vojská, ktoré bolo treba živiť. Poddaní sa neraz so zbraňou v ruke museli brániť voči nesplniteľným požiadavkám vojsk. Hlad, boje a epidemické choroby decimovali počty obyvateľstva aj na Budatínskom panstve.[9] Relatívne kvôli neustálym sporom medzi jednotlivými panstvami o územia a hranice, ktorými sa bližšie budeme zaoberať v ďalších častiach práce.

V 17. storočí sa k dejinám Budatína viaže prípad Kataríny, dcéry Gašpara Suňoga. Tá sa nechcela vydať za oveľa staršieho Jána Jakušiča, pána na Vršatskom hrade, ktorého jej vybral otec. Nahnevaný otec ju uväznil na zámku. Napriek tomu, že mala záujem o 22 ročného hlavného župana Tekovskej stolice Františka Forgáča, vydala sa za Jána Jakušiča, ktorý bol hlavným županom stolice Gemerskej. Zdá sa, že Forgáč za ňou chodieval aj na Vršatský hrad. Pri jednej takejto ceste, keď chcel cestovať až na Moravu, ho dal Jakušič 23. júna 1647 prepadnúť a zavraždiť. Vysvitá to z listu Estery Bošániovej, matky Františka Forgáča, v ktorom označila Jána Jakušiča za vraha svojho jediného syna. Ján Jakušič potom žil len dva roky. Jeho vdova Katarína Suňogová sa vydala o niekoľko rokov za Valentína Balašu, s ktorým žila v kaštieli vo Visolajoch. Hoci Katarína bola dedičkou časti budatínskych majetkov po svojom otcovi Gašparovi Suňogovi, ktorý užíval aj majetok svojho duševne chorého brata Mikuláša, niektorí členovia rodiny jej upierali dedičské práva, čo vyústilo do sporov. V tejto situácii v decembri 1659 si Katarína Suňogová odniesla viaceré svoje hnuteľnosti z Budatínskeho zámku, vrátane časti domácich zvierat. Do sporu sa zamiešal aj košecký zemepán Štefan Petróci, ktorého dcéra Sidónia bola vydatá za jedného z Jakušicovcov. Agresívny Petróci donútil svojich poddaných, aby prepadli majetky Kataríny Suňogovej a Valentína Balašu vo Visolajoch a v Budatíne. Niektorí členovia suňogovského príbuzenstva z prepadu Budatínskeho zámku začiatkom roka 1660 upodozrievali Valentína Balašu, existujú však písomné svedectvá o tom, že Budatín zničili ľudia košeckého zemepána Petróciho, ktorí po prepadnutí kaštieľa vo Visolajoch odišli dobývať aj Budatín.[10] Oveľa väčšiu škodu než Petróci spôsobili Budatínu v roku 1684 Tököliho povstalci. Príčinou ich útoku na zámok bolo to, že Gašpar Suňog 1. júna 1684 písomne osvedčil svoju vernosť panovníkovi Leopoldovi I., čo oznámil hlavnému županovi Mikulášovi Ilešházimu.[11]

Budatínska vetva Suňogovcov vymrela r. 1727 Ladislavom. Po zaplatení odstupného 60.000 zlatých vdove po Ladislavovi Suňogovi vlastníkom Budatína sa stal Anton Suňog zo sliezskej vetvy Suňogovcov /v 17. storočí povýšenej do grófskeho stavu/.[12] Posledný mužský potomok sliezskej vetvy Suňogovcov Ján, ktorý bol od roku 1758 členom uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady, zomrel v roku 1798. Majetok následkom prenesenia dedičstva získala dcéra Jána, Jozefína. Jej manželom bol gróf Anton II. Čáki[13] Tým sa Budatínske panstvo dostalo do rúk rodiny Čákiovcov[14], v ktorých zostalo až do svojho zániku v 20. storočí.