K časti Strečnianskeho pastva, ktoré vlastnili Esterháziovci[1], patrili obce alebo ich časti: Čadca, Čierne, Ilove, Krásno, Oščadnica, Poluvsie, Porúbka, Raková, Rosina, Skalité, Staškov, Stráňavy, Svrčinovec, Turie, Zákopčie, Závodie, Zborov, Zlatné a Žilina. Panstvo vlastnili Esterháziovci Pavol /1645 -1712/, Michal /syn Pavlov, 1712 -1720/, Anton Jozef /syn Pavlov, 1720 – 1721/, Pavol Anton /1721 – 1762/, Mikuláš Jozef /1762 – 1790/ Mikuláš /1790 – 1833/ a Pavol Anton /1833 – 1866/. Panstvo Esterháziovci vlastnili až do roku 1868, kedy ho predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi.[2]
Panstvo Bytča-Strečno patrilo pod ústrednú správu esterháziovskych majetkov franknovskej línie so sídlom v Kismertone. Inštrukcie, obežníky, nariadenia vydával majiteľ. Panstvá boli podelené do obvodov, na čele ktorých stáli inšpektori, alebo prefekti. Im boli podriadení provízori jednotlivých panstiev. Od r. 1794 na čele ústrednej správy stály regent zvaný tiež prežes. Bol zástupcom majiteľa a jemu podliehali záležitosti všetkých panstiev. Panstvo Bytča-Strečno patrilo pod inšpektora so sídlom v Bytči. Od roku 1806, kedy namiesto inšpektorov stáli na čele obvodov prefekti. Panstvo Bytča-Strečno patrilo pod prefekta so sídlom vo Zvolenskej Slatine, ktorý súčasne spravoval aj Viglaš. Takáto situácia bola až do roku 1849, kedy opäť došlo k určitým zmenám v organizácii a Bytča-Strečno podliehalo pod inšpektorát v Leviciach. Na čele každého panstva bol provízor /správca/, ktorému podliehali ostatní úradníci panstva. Sídlom provízora Strečnianskeho panstva bola Čadca. Frumentálske dištrikty boli dva /Čadca a Rosina/ a tri španáty /Čadca, Rosina a Oščadnica/.[3] Vplyvný knieža Mikuláš Esterházi dosiahol možno aj prostredníctvom brata Františka, uhorského kancelára, povýšenie osady Čadca /Csatza/ na mestečko /oppidum/ u Márie Terézie.[4] Od roku 1849 bol iba jeden provízor /Verwalter/ pre panstvo Bytča-Strečno so sídlom v Bytči. Podliehal levickému inšpektorovi.[5]
[1]ESTERHÁZI– patrili taktiež k najvýznamnejším uhorským šľachtickým rodom. Pôvod majú na Žitnom ostrove, meno si odvodzovali od osady Esterháza /dnes zaniknutá časť Eliáčoviec/. Genealogický pôvod rodu treba hľadať v rode Salamon, ktorý v 13. storočí držal majetky v západnej časti Žitného ostrova. Prví významnejší predkovia rodu sú známi z prelomu 15. a 16. storočia, medzi uhorských magnátov sa Esterháziovci dostali až o storočie neskôr. V roku 1614 získali bratia Mikuláš, Daniel, Pavol a Gabriel, synovia nebohého Františka Esterháziho potvrdenie barónskeho stavu. Najvýznamnejším z nich bol Mikuláš, ktorému bol v roku 1626 udelený grófsky titul a zastával aj funkciu uhorského palatína. Jeho syn Pavol získal dokonca povýšenie do kniežacieho stavu. V 17. storočí vlastnili Esterháziovci okrem podielu na panstve Strečno aj podiely na panstvách Bytča, Lietava a Beckov. Majetky v Trenčianskej stolici si rod udržal prakticky až do roku 1945. /NOVÁK, Jozef: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I.. Trenčianska stolica. 2000, s. 64./
[2] KOČIŠOVÁ, Alojzia: Panstvo Bytča – Strečno (1536, 1582) 1595 – 1950. Inventár. 1962, s. 1.
[3] KOČIŠOVÁ, Alojzia: Panstvo Bytča – Strečno (1536, 1582) 1595 – 1950. Inventár. 1962, s. 2.
[4] MARÁKY, Peter; ŠELIGA, Ladislav: Čadca a okolie. 1981, s. 55.
[5] KOČIŠOVÁ, Alojzia: Panstvo Bytča – Strečno (1536, 1582) 1595 – 1950. Inventár. 1962, s. 2.
Obrázok: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/6b/Esterh%C3%A1zy_p%C3%A1l.jpg
