Rod Podmanických v prvej štvrtine 16. storočia

Začiatok 16. storočia sa pre rod Podmanických niesol v znamení raketového tempa v stúpaní  kráľovskými hodnosťami. V období začiatku 16. storočia už Podmanickí majú barónsky titul.[1] Ján sa už v roku 1502 stáva kráľovským komorníkom /“cubicularius“/[2] a potom v roku 1505 dokonca majstrom kráľovských komorníkov. V rokoch 1510-1514 bratislavským županom. Michal ako výborný vojak a stratég sa v roku 1520 stal kapitánom kráľovských nádvorníkov.[3] Už v roku 1517 sa pritom spomína ako kráľovský komorník. /“cubiculariorum (magistri) nostri ac capitanei aulicorum nostrorum“/[4] Čím iste prebral štafetu po svojom vtedy už zomrelom bratovi Jánovi. Štefan taktiež rýchlo postupoval po cirkevnom rebríčku. Roku 1507 bol už Čanádskym prepoštom a kanonikom. Neskoršie sa stal kanonikom v Ostrihome.

V roku 1512 keď zomrel nitriansky biskup Štefan Erdödi, na jeho miesto nastúpil práve Štefan Podmanický. Pomohli mu pritom na základe spomínanej dohody práve bratia, ktorí za to intervenovali priamo u kráľa. V roku 1513, keď 2. februára obdržali pápežský súhlas, sa konala biskupská vysviacka dňa 6. februára podľa cirkevných predpisov. Vysviacku vykonal Demeter, svätiaci biskup, hlavný Nitriansky prepošt a kanonik.[5] Z pozície nitrianskeho biskupa sa Štefan rovnako stal najvplyvnejším mužom v oblasti – Nitrianskym županom.[6] 4. marca kráľ Vladislav II. donáciou dáva Jánovi Podmanickému Lednický hrad a zároveň 10. marca 1504 vyzýva vdovu pôvodného vlastníka Petra Korompaia Žofiu, aby ho odovzdala.[7]

Michal, ktorý začiatkom 16. storočia bol súdený a aj odsúdený za fyzický útok na Alberta Nádašiho Sarkóziho[8], spravil úspešnú kariéru hlavne vďaka otcovmu menu. Michal mal byť v novembri roku 1519 vovedený do držby Žilinského dedičného richtárstva a jeho majetkov, ale žilinský richtár Mikuláš dal zatvoriť mestskú bránu. Keď sa dva dni na to pokúsila úradná komisia túto štatutáciu vykonať znova, ale na žilinskom majetku v Krásne narazila znova na odpor Žilinčanov a nimi podnietených obyvateľov Krásna. Tí komisiu privítali ozbrojení, nedovolili jej sa ubytovať, neposkytli potraviny a iné potreby. Rovnako ani kráľovské listiny pritom nebrali do úvahy.[9] Roku 1522 sa Michal oženil s dcérou Jána Tárzcayho, Katarínou Tötselymesi. V tomto požehnanom manželstve sa mu narodili potomkovia Ján, Rafael, Burian, Helena, Sára, Katarína a Magda. Práve synovia Ján a Rafael mali potom v období po Moháčskej bitke prioritné zásluhy na vývoji v Trenčianskej stolici. V roku 1525 sa spomína aj Michalov syn Ladislav, ktorý však zomrel v roku 1529. Najmladšia dcéra Anna sa tiež spomína až po otcovej smrti. Prostredná dcéra Sára sa vydala za Mojžiša Suňoga do Budatína.[10] Michal tragicky skonal ako množstvo iných uhorských šľachticov v Bitke pri Moháči v pozícii kráľovského komorníka a kapitána pešej kráľovskej telesnej stráže.[11] 29. októbra 1511 v Nitre sa všetci traja bratia dohodli, že rušia svoje pôvodné dohody ohľadom dedenia rodinných majetkov. Rodinný majetok mali následne spravovať všetci spoločne a zrušiť všetky spory, ktoré medzi nimi boli. Ten z bratov, čo by túto dohodu porušil mal zaplatiť 5000 zlatých.[12] Z listín z tohto obdobia je jasne cítiť vysoké postavenie hlavne Jána Podmanického v krajine a okrem iných aj v Trenčianskej stolici. Ján Podmanický zomrel podľa všetkého v roku 1514 ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu Podmanických.[13]

Po Michalovej tragickej smrti pri Moháči sa posledný žijúci brat biskup Štefan musel postarať o Michalovu rodinu.[14] Je pritom pravdepodobné, že Štefan priamo videl svojho brata zomierať. Podľa všetkého sa zo svojou družinou rovnako zúčastnil osudnej bitky. Navyše podľa dobových záznamov bol zaradený do druhého sledu spoločne s ostatnými biskupmi. V tomto slede sa nachádzal i panovník a teda aj Michal Podmanický. Bitka sa však zvrhla a Štefan si musel zachraňovať vlastný život.[15] Keďže väčšina cirkevných hodnostárov a biskupov padla pri Moháči /zostalo ich len sedem/, stal sa jednou z najdôležitejších cirkevných osôb v krajine.

„Podmaniczky István a mohácsi ütközetben résztvett. Bandériumával a szemtanú Brodarics elöadása szerint a második harcrendben állottt, a király közvetlen közelében, a többi egyházfö bandériumával együtt. Innen menekült állítólag Pozsonyba. A püspöki karból rajta kívül még a következök élték túl a mohácsi szerencsétlenséget: Várdai Pál egri, Erdödy Simon zágrábi, Gosztonyi János erdélyi, Szálaházi Tamás veszprémi, Brodarics István szerémi és Gúti Orsázgh János váci püspök.“[16]

Zaujímavé informácie ohľadom stolice, ale aj rodiny Podmanických podávajú listiny práve v inkriminovanom roku 1526. Konkrétne listina z 3. februára 1526, kedy sa Juraj Szerdaheli Imrefi sťažuje na to, že Michal Podmanický neoprávnene na kompe na Váhu vyberá mýto a žiada konvent v Hronskom Beňadiku, aby túto situáciu prešetril.[17] Ďalšia listina z 6. februára 1526 je zaujímavá hlavne z dôvodu, že sa v nej prvý krát spomínajú synovia Michal, Ján, Rafael, Ladislav a Burian Podmanický. /“item Johanni, Raphaeli, Buriano et Ladislao filiis eiusdem Miachaelis“/[18] Odvtedy sa s ich menami stretávame pravidelne v súvislosti s rodinnými majetkami.