Kysuce v 14. storočí

Územie Kysúc bolo v 14. storočí pod správou troch panstiev. Východné Kysuce patrili pod Starý hrad /Varín/. Väčšinu jeho majetkov, vrátane oblastí na Kysuciach, prebralo v 2. polovici 14 storočia rýchlo sa rozmáhajúce Strečnianske panstvo. Skoro celá zvyšná časť Kysúc patrila pod panstvo Budatín. Osídľovanie tohto územia prebiehalo ešte z malej časti na doznievajúcom zvykovom práve, hlavne ale na nastupujúcom nemeckom /žilinskom/ práve, ktoré so sebou priniesli nemeckí kolonisti. Podiel nemeckého obyvateľstva v tejto lokalite napriek tomu nebol dominantný. Naprostá väčšina obyvateľstva bola slovenského pôvodu. Nemci tvorili len časť žilinského mestského patriciátu. Ďalší boli dedičnými richtármi v okolitých dedinách, ktorý domácimi zvyklosťami modifikovali nemecké /enfyteutické/ právo[1]. Treba povedať, že územie dnešných Horných Kysúc na sever a východ od Krásna nebolo výraznejšie zaľudnené. Tvorilo konfínium, teda pohraničné územie Uhorského kráľovstva.

Krásno nad Kysucou

Počiatok 14. storočia bol ešte úzko spätý so snahou celého kráľovstva o regeneráciu po pustošivých tatárskych vojnách. S týmto zaiste súvisí aj jedna z vôbec prvých písomných zmienok ohľadom Kysúc. Je ňou listina z roku 1324, pojednávajúca o prenájme opustenej dediny Krásno, ktorú kastelán považskobystrického hradu a krajinský sudca Alexander prenajíma Jánovi Petzoldovi, advokátovi mesta Žiliny. Osadu sa predtým nepodarilo osídliť šoltýsovi Petrovi Intezovi. Hranice boli určené donáciou pre Intentza a v podstate tvorili oblasť dnešného takmer celého čadčianskeho okresu. Petzoldovy sa podarilo za štvrť storočia vytvoriť prosperujúcu dedinu, ktorú jeho syn Dominik, zvaný aj Mačka, dostal ako zemiansky majetok dedičnou donáciou roku 1352. Dominik Mačka bol sedmohradský vojvoda, ktorý s Ondrejom, synom Lacka, špánom Sikulov a sedmohradským vojvodom bojoval proti Tatárom a Rusínom. V tom istom roku, 14. Septembra, ju však predal dedičnému richtárovi Žiliny, Mikulášovi za 1000 zlatých. Mikuláš bol v 1361, právoplatne ustanovený do držby Krásna, ktoré sa tak stalo trvalou súčasťou žilinského dedičného richtárstva. Ako posledný majiteľ Krásna v 14 stor. sa v r. 1374 spomína Ničko, syn Odiara dedičný richtár Žiliny[2].

Kysucké nové Mesto

Ďalšia listina vzťahujúca sa na územie Kysúc pochádza z 12. júla 1321. Karol I., uhorský kráľ, v nej oslobodzuje rybárov prichádzajúcich do Žiliny od platenia mýta v Budatíne, Kysuckom Novom Meste, Strečne a Trenčíne[3]. História Kysuckého Nového Mesta je však podľa mnohých predpokladov omnoho staršia ako dané obdobie.V r. 1325 mu krajinský sudca a kastelán považskobystrického hradu udelil mestský typ žilinského práva. Mesto sa malo po novom volať Congesberg. Dostalo právo mať týždenný trh, ktorý nemohol mať nikto v okruhu jednej míle. Mohlo si postaviť opevnenie pozostávajúce z hradieb a priekop. Obyvatelia boli oslobodený od platenia mýta, od poľnohospodárskych dávok na 6 rokov a 18 rokov mohli slobodne rúbať drevo. Názov mesta sa neujal akiste hlavne kôli dominantnému postaveniu slovenského obyvateľstva. Zaužíval sa názov Nové Mesto, ale ostal aj starší Jačatín. Dedičným richtárom bol Henrik Horniš. Pred r. 1384 došlo k zmene dedičného richtára, ktorým sa stal Pavol Záborský.

Ďalšie obce

Na súpise pápežských desiatkov z roku 1332 a 1337 sa po prvýkrát spomína fara v Radoli. Na sever od Bytče to bola pravdepodobne jediná farnosť. Podľa archeologických výskumov osídlenie tohto miesta siaha až do veľkomoravského obdobia. Nie je vylúčené ani ako kultová lokalita zo starších období[4]. Do obdobia štrnásteho storočia spadajú aj písomné zmienky o ďalších obciach a to konkrétne: Dubie/1367/, Nesluša/1367/, Rudina/1359/[5]. V 2. polovici 14 storočia boli už dokázateľne sformované aj mnohé ďaľšie dediny /Dolný Vadičov, Snežnica atď./, o ktorých sa písomné pramene zmieňujú až v storočí 15.-tom.