Rod Podmanických po Bitke pri Moháči 1526

I keď turecké výboje po roku 1526 výraznejšie severnú časť Trenčianskej stolice nezasiahli, významne sa tu prejavila celková politická nestabilita krajiny. Situácia po moháčskej bitke v krajine bola vrcholne kritická. Takáto anarchia dávala ziskuchtivým odvážlivcom príležitosť presadiť svoje mocenské a hospodárske záujmy. K takýmto patrili bezpochyby aj dvaja synovia Michala Podmanického, Ján a Rafael. Pohotovo už 26. marca 1527 si celá rodina Podmanických dala novozvoleným kráľom Jánom Zápoľským potvrdiť listinu Vladislava II o oslobodení bystrických želiarov od úžitkov komory a všetkých daňových bremien.[1] Rinčanie zbraní sa nevyhlo ani tejto časti krajiny. Či už to boli zbrane jedného alebo druhého kráľa, ktorí si navzájom snažili napáchať škody, alebo zbrane menších tlúp jednotlivých šľachticov, ktoré sa snažili získať väčšie územie na úkor suseda, ktorý spolupracoval s druhou stranou. Niekdajšie hoc aj priateľské susedské nažívanie tak v tejto dobe nepripadalo do úvahy. Štefan Podmanický sa veľmi skoro odklonil od Jána, keďže už 29. júla sľubuje vernosť kráľovi Ferdinandovi I.[2]

„tam nomine meo proprio, quam nepotum meorum ex fratre quondam Michaele Podmaniczki, quorum curam et tutelam ego, cum castro etiam Bistriciensi sponte accedo et consentio, atque insuper per fidem Christianam et humanitatem meam ac pro me et omnibus sevitoribus et subditis meis pomitto, quod praefatum serenissimum principem dominum Ferdinandum pro legitimo et indubitato rege Hungariae observabo, eique contra quoscumque hostes, aemulos et adversarios suos in assequenda huius regni corona, sibi iure optimo debita, omnibus veribus meis adero, castra quoque in regno praefato per me habita et habenda Maiestati Suae et capitaneis suis ad eorum requisitionem patefaciam et in omnem temporis forunae ac rerum eventum fidelis ero“ [3]

Ferdinand mu odpovedá odpustením korunovácie Jána Zápoľského a sľubuje mu ochranu jeho majetkov.[4] Z listiny z 13. novembra 1527 dokonca vyplýva, že Štefan požičal Ferdinandovi I. strieborné predmety v hodnote 1600 zlatých výmenou za užívanie hradu Súča alebo Ilava, akonáhle Ferdinand I. spomínané predmety obdrží.[5] Predmety už o mesiac Štefanovi vrátil Juraj Thurzo s hlohoveckým kastelánom Ambousom Dolgosom.[6] Ferdinand sa očividne okrem priazne Štefana snažil získať aj jeho synovcov Jána a Rafaela, ktorí už v tomto období viedli samostatnú politiku v Trenčianskej stolici. Nakoľko z pozície svojich predkov obaja boli významnými činiteľmi v Trenčianskej stolici a navyše ich bašta, Bystrický hrad, bol jedným zo strategických bodov na Považí. Bratia viac menej v najkritickejšej dobe niekoľkých pomoháčskych rokov zostávali po boku Jána Zápoľského.[7] Až listina z 10. marca 1531 hovorí jednoznačne o tom, že Ján Podmanický a niekoľkí ďalší šľachtici prisahajú vernosť Ferdinandovi, ktorý ich berie pod svoju ochranu. V tejto listine zároveň stojí, že Ján Podmanický spoločne s ďalšími dobyli Bystrický hrad z rúk Alberta Borzického.

„pro testimonio et fideiussoria pro eliberratione castri nostri Bystriczye e manibus castellanorum castri nostri Bystriczye, videlicet domini Alberti Borsyczky ac suorum, videlicet ex comitatu Nitriensi dominum Gregorium Sopczyth et dominu Georgium et Michaelem Elephantem et dominum Joannem Serdahely et dominu Franciscum Kys Sarlai.“[8]

Politický postoj Podmanickovcov však bol i po tejto príučke zameraný hlavne na získanie ďalších majetkov a nie na udržanie vernosti. Tohto si bol Ferdinand vedomý a jeho vojsko aj zo strategických dôvodov obsadilo Bystrický hrad. Nato sa mu bratia snažili predstierať vernosť. Bolo to pre nich kritické obdobie, pretože hrozila strata ich mocenských pozícií. Množstvo inej šľachty si totiž brúsilo zuby na ich majetok. Najmä vplyvný Valent Török.[9] Napríklad v listine z 15. októbra 1531 oznamuje prostredníctvom Alexeja Thurzu panovníkovi svoje úmysly získať Bystrický hrad.[10] Ďalej zhabal ich majetky v Bánovciach a vrátil ich Jánovi Sokolovi, ktorý mal s Podmanickými spory. Podmanickí sa najskôr snažili reagovať súdnou cestou, keď však videli, že nepochodia, Ján začal pripravovať inú formu odvety. Jeho jednotky začali zákerne útočiť na majetky Valenta Töröka a ostatných šľachticov v Trenčianskej stolici, ktorí boli prívržencami Ferdinanda. Takto zaujal napríklad aj Ilavský hrad, ktorý susedil s Košeckým a začal tam vyberať dane.[11] Turčianský hlavný župan František Révai 9. júna 1533 upovedomuje už aj Kremnicu, že Podmanický plánuje v župe vyberať cenzus a pripravuje plienenie so svojím vojskom. Révai tak žiada banské mestá o pomoc.[12] 21. júla 1533 sa zemania v Trenčianskej stolici sťažujú hlavnému veliteľovi Kazanierovi na násilnosti Jána Podmanického.[13]

Chaos, ktorý bratia Podmanickí, teda hlavne Ján, započali koncom 20. rokov 16. storočia v Trenčianskej stolici, tak začiatkom 30. rokov rozpútali aj v okolitých stoliciach. Ján pokračoval vo svojich mocenských snahách aj naďalej. V roku 1533 zaujal Lednický hrad, čím výrazne posilnil svoju pozíciu na Považí. Jeho severným susedom a mocným protivníkom sa stal Mikuláš Kostka, ktorý bol pánom na Oravskom, Strečnianskom a Lietavskom panstve /kde mal hlavné sídlo/.[14] Z titulu pomoci svojej sestre Sáre /vdove po Mojžišovi Suňogovi/ proti Mikulášovi Kostkovi zaujali Podmanický v roku 1534 Budatínsky zámok.[15] O tom, že tam vykonali aj určité opevňovacie práce informuje Alexej Turzo, kráľovský miestodržiteľ 6. júna 1534.[16] Nádej, že Ján Zápoľský im pomôže ostala len v rovine nádejí, pretože ten v tom čase venoval pozornosť dôležitejším veciam na východe a juhu krajiny, kde sa prívrženci Ferdinanda taktiež snažili využiť dobu vo svoj prospech.[17] Podmanickým sa dokonca podarilo zajať aj Mikuláša Kostku, ktorého držali na Bystrickom hrade ako väzňa. V tejto situácii musel zasiahnuť sám kráľ prostredníctvom Jeronyma Laškiho, aby dojednal podmienky Kostkovho prepustenia. Podmancký sa nakoniec dohodol z Kostkom, že ho prepustí ak mu vyplatí 5000 zlatých a Laškimu prepustí Oravský hrad. Za túto cenu sa potom Kostka z väzenia dostal, ale do smrti Podmanickým túto potupu neodpustil a stal sa ich celoživotným nepriateľom.[18]

17. júla 1534 Kostka vyčíta banským mestám, že napriek tomu, že ich žiadal o pomoc podporili Podmanických. Znovu pritom žiada ako odveký dobroprajník mesta Banskej Bystrice, aby mu poskytli na určitú dobu pôžičku.[19] V roku 1534 sa snažil prímerie medzi Podmanickými a Ferdinandom dojednať František Révai, ale bez úspechu. Prímerie sa podarilo 27. júla 1534 na Bystrickom hrade dojednať až Kazanierovi.[20] Toto prímerie z Podmanickými znelo v zmysle, že Podmanickí sa vzdajú všetkých majetkov, ktoré v poslednej dobe získali, ale oplátkou za to im budú prinavrátené všetky majetky, o ktoré prišli. Ferdinand prisľúbil vyplatiť aj všetky pôžičky, ktoré zobral on ale aj jeho predchodca Ľudovít II. od ich strýka Štefana Podmanického. Navyše oslobodil Jána Podmanického od platenia daní na dva roky.[21] 28. septembra 1534 vyzval panovník Nitriansku kapitolu, aby Podmanickým, ktorých znovu berie do svojej milosti uviedla do ich pôvodných majetkov hradu Bystrice, mesta Bánovce atď., a zároveň im prisľubuje vyriešiť situáciu okolo Lednického hradu.[22]

Z dobových listín vyplýva, že aj Kostkovci boli dobovými udalosťami prinútení prejsť na stranu Ferdinanda I.. Mikuláš Kostka si ako podmienku svojho prechodu k Ferdinandovi dal požiadavku, že Budatínsky hrad prejde znova pod jeho právomoc. Toto však panovník nemohol sľúbiť, ale dal Kostkovi nové majetky výmenou za tento hrad.[23] Kráľ potom 28. septembra priznáva Kostkovi oficiálne jeho majetky Lietava a Strečno.[24] Ferdinandovi sa v tejto situácii zdanlivo skoro podarilo vyriešiť nepokojnú situáciu na Považí. Toto opojenie však dlho netrvalo. Keď Kostkovcov mali voviesť do ich staronového majetku /keďže napr. Strečnianske panstvo vlastnili už od roku 1529[25]/ postavil sa práve Ján Podmanický so spriaznenou šľachtou na odpor.[26] O tom, že situácia sa vrátila do kritických koľají svedčí listina z 11. októbra 1535, v ktorej Ján Zápoľský daruje Jánovi Podmanickému Čalský hrad v Župe Avadskej s prísľubom, že časom ho obdarí ešte hodnotnejšou donáciou.[27] Niet teda pochýb o tom, že Podmanický už v tom čase znovu prezliekol kabát. Na tomto sa nepochybne podpísala aj vypočítavosť Podmanických, keďže pozícia Jána Zápoľského sa vplyvom Gritiho a tureckého spojenectva posilnila.[28]

Pod menom Jána Zápoľského Ján Podmanický dobyl hrad Hričov pričom na obliehanie minul 9000 zlatých. Za tento čin jemu a jeho bratovi Rafaelovi 6. októbra 1536 tento hrad Ján Zápoľský daruje.[29] Podobne dobyli a získali bratia Podmanickí aj hrad Lednicu.[30] V tom istom toku obsadili aj Žabokrekský kaštieľ. Obsadenie kaštieľa sa konalo v noci za veľmi dobrých podmienok. Pri tejto príležitosti Podmanický zajali Pavla Žabokrekského. Toto bol veľmi odvážny čin od Podmanických, ktorý vyvolal veľké rozhorčenie v celej oblasti. Alexej Thurzo sa v niekoľkých listoch domáha pomoci pri obliehaní Žabokrekského kaštieľa. Navyše kráľa upozorňuje, že má nezvratné dôkazy dokazujúce príslušnosť Jána Podmanického k Jánovi Zápoľskému. Upozorňuje kráľa aj o značnom zbrojení Podmanického, čo by mohlo mať katastrofálne dôsledky pre západné Uhorsko.[31] Ján Podmanický dal z obranných dôvodov opraviť kaštieľ a zároveň zaútočil proti Mikulášovi Kostkovi a obsadil mesto Žilina. Navyše sa šírili klebety o tom, že Podmanický pozval do krajiny 800 jazdcov z Krakova na pomoc a slávny kapitán z Muránskeho hradu Bašó a Balažovský sa „chytajú zbraní“. Tieto informácie o Podmanických vyvolali značný strach a paniku v radoch prívržencov Ferdinanda. Dokonca zastávali názor, že bez cudzej pomoci si s ním nedokážu poradiť.[32]

Thurzo zhromaždil vojsko zložené zo šľachtických spojencov a nespokojných susedov Podmanických, ktoré malo raz a navždy ukončiť ich besnenie. K zrážke došlo pri Ludaniciach, ale po niekoľko dní trvajúcom boji Turzo pochopil, že boj je bezvýsledný. Jeho vojsko bolo totiž slabo platené, nútené do boja, takže v ňom nepreukázalo žiadne oduševnenie.[33] 9. novembra 1536 Ferdinand I. reaguje na Turzové žiadosti a na pomoc pri skrotení Podmanického sľubmi, no rovnako vyzve moravské stavy a pošle obliehajúce delá a vojsko.[34] Ako sľúbi, tak aj koná a v ten istý deň vysiela Pavla Bakicsa s jeho jazdectvom proti Podmanickému.[35] Napriek tomu, že Thurzo delá od kráľa obdržal[36], musel sa ich čoskoro vzdať a vrátiť ich späť Ferdinandovi do Bratislavy.[37] Na jar 1537 sa pod vedením Gašpara Czobora konečne podarilo dobiť Žabokrekský kaštieľ. Ferdinand Podmanickovcom zhabal mesto Bánovce a daroval ich Františkovi Ňárimu. Podmanickovcov tým moc neoslabil, keďže ich sila spočívala vo vlastníctve hradov Bystrického, Hričovského, Lednického, Sučanského a Budatínskeho. V roku 1537 Podmanickí vylúpili Nové Mesto a obce až po Trnavu, čím si znova vyslúžili reakciu v celej krajine.[38]

V tejto situácii nastal čas pomsty aj pre Mikuláša Kostku, ktorý spoločne s Jánom Dubovetzi žiadali 1. augusta 1537 Ferdinanda o pomoc pri obliehaní Budatínskeho hradu. Ján Zápoľský z vďaky Podmanickým za ich zásluhy v hradných bitkách v Trenčianskej župe 30. septembra 1537 daroval hrad Palotu s príslušenstvom[39] a neskôr aj ďalšie majetky vo Vesprímskej stolici. Bratia Podmanickí sa rozišli, keďže Ján sa presťahoval na spomínané majetky vo Vesprímskej stolici a Rafael ostal naďalej na Bystrickom hrade.[40] Žaloby podávané proti Jánovi Podmanickému rástli no ten pokračoval v rabovaní aj vo Vesprímskej stolici.[41] V tom čase Mikuláš Kostka žiada Ferdinanda o oslobodenie mesta Žiliny a hradov Strečna a Lietavy a ich príslušenstiev od daňových povinností. Zároveň žiada aby ponechané mu boli ešte na niekoľko rokov aj vyberané tridsiatky. To všetko pre financovanie jeho boja s Podmanickými.[42] O neustálom rabovaní jeho majetkov v severnej časti Trenčianskej stolice hlavne Rafaelom Podmanickým svedčí viacero listín.[43] Rafael koristníckym spôsobom robil výpady do susediacich panstiev kde ľud oraboval o všetko cenné, a potom speňažil na Morave.

Rafaelovi sa iste páčilo i na Morave keďže obsadil všetky moravské majetky, ktoré nemali stálych majiteľov. Situáciu sa snažil Ferdinand riešiť už i priamo s Jánom Zápoľským. Keď však Rafael obsadil mesto Ružinov pri rieke Bečve, moravský ľud sa proti nemu vzbúril a vytlačil ho z krajiny. O tom, že s vyčíňaním Podmanických si už nevedeli dať rady ani samotní králi svedčia aj vyjadrenia Alexeja Thurza na nitrianskom zhromaždení 25. novembra 1537, kde povedal, že župy sú pri ich vyčíňaní odkázané samé na seba. Je však jednoznačné, že pre Jána Zápoľského boli Podmanickí veľmi dôležitým spojencom pri jeho boji o moc.[44] Situáciu v oblasti nevyriešil ani mier medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburgským podpísaný vo Veľkom Varadíne v roku 1538. Ján Zápoľský v snahe udržať si mocných Podmanických im 12. marca 1539 daroval za zásluhy kráľovské právo na hrady Lednica, Hričov, Súča a Palotu.[45] Navyše im 27. apríla 1539 daroval i žilinské tridsiatky.[46] Podmanickí využili svoje politické postavenie a moc na odvetu Kostkovcom, ktorí mali silné postavenie na Orave a v severnej časti Trenčianskej stolice. Rafael sa za týmto účelom snažil získať nových spojencov.[47] Podarilo sa mu získať na svoju stranu Gašpara Pongráca, majiteľa Starého hradu. Pongrácovci sa pritom dovtedy moc nezapájali do mocenských konfliktov. Alexej Thurzo s ohľadom na toto spojenectvo upozorňuje kráľa Ferdinanda na riziko vzniknutej situácie, keď hrozilo, že po vytlačení Kostku sa Trenčianska stolica definitívne odtrhne spod Ferdinandovej moci.[48]

Kostka už 13. júla 1539 spoločne s Jánom Duboveci oznamujú kráľovi ďalšie drancovanie Rafaela Podmanického a žiadajú o pomoc.[49] V júli navyše prišiel na pomoc Rafaelovi jeho brat Ján, okrem iného i proti Mikulášovi Kostkovi.

„Aliud quid addam non occurit, nisi quod hesterna nocte Joannes Podmaniczky, qui apud Joannem agebat, per vicinas has partes Bistriciam ad fratrem suum Faffaelem ascendit non sine certo equitum numero. Non vana opinio est, futurum, ut digladianti cum Nicolao Kozka fratri suo se coniugat et non incentorem solum, verum etiam ducem hostilitatum se praebeat.“[50]

To vyústilo do ďalších rabovačiek a bojov nielen na majetkoch v oblasti hlavne severnej časti Trenčianskej stolice, ale opätovne aj na Morave. Turzo sa snažil situáciu v Trenčianskej stolici urovnať prostredníctvom sprostredkovateľa Františka Révaiho, a to tak, že Rafaelovi dali polovicu žilinského tridsiatku a k Strečnianskemu panstvu patriace majetky „Krasna“. Tým sa malo zamedziť ďalšiemu zmenšovaniu majetkov Kostkovcov.[51] Začiatkom roka 1540 Ján Zápoľský znova štedro obdarúva bratov Podmanických, konkrétne mestečkom Belušou[52], biskupskými majetkami vo Vesprímskej stolici[53], majetkami Zliechov[54], Kočkovce a Nosice[55], a navyše Humec patriaci pôvodne ku Kostkovmu lietavskému panstvu.[56] Podmanickí boli aj naďalej Zápoľského prioritnými spojencami a on nemohol pripustiť ich potencionálny prechod na Habsburskú stranu. Na situácii sa určite podpísal aj fakt, že starnúci Zápoľský, ktorý onedlho na to zomrel, sa snažil získať budúcich spojencov pre svojho nenarodeného syna. Ferdinand sa po jeho smrti snažil pripojiť toto územie pod svoju právomoc. Podmanickí zostali naďalej verní Žigmundovi, synovi Jána Zápoľského, keďže sa im dostalo správ, že ho uznal za kráľa aj sultán.[57]

V Trenčianskej stolici sa tak rozpútal nový kolotoč násilností. Ferdinand mal pritom plné ruky práce v boji s Turkami, ktorí sa pod zámienkou pomoci novému následníkovi znova vydali do Uhorska. 28. decembra 1540 upovedomuje Žilinu, že im nemôže pomôcť proti násilnostiam Jána Podmanického, ale hneď ako bude môcť tak pomôže.[58] Tak sa stalo v roku 1541, keď Alexej Thurzo po určitých prípravách[59], v jeseni zasiahol proti Podmanickým. Tí v novovzniknutej situácii už tušili, že stoja na strane čo ťahá za kratší koniec a preto sa obrátili na kráľa Ferdinanda o udelenie milosti. Thurzo v mene kráľa žiadal po Podmanických vrátenie všetkých majetkov a hradov, ktoré násilne dobyli. Podmanickým neostalo nič iné len v tomto vyhovieť, a tak vrátili všetky majetky, ktoré získali po smrti Jána Zápoľského.[60]

Ferdinand však potreboval tak nespoľahlivého,  silného a potencionálne nebezpečného protivníka čo najviac oslabiť. Chcel Podmanickým zobrať majetky Hričov, Budatín a ďalšie hrady na Považí, aby tak výrazne oslabil ich moc. Podmanickí sa ohradili a pri týchto podmienkach žiadali navrátenie svojich pôvodných majetkov Nitranskeho hradu aj s majetkami, Hričov, Lednicu, Belušu a Súču. Keďže kráľ sa snažil spor urovnať mierovou cestou, usiloval sa Podmanickým v ich požiadavkách vyhovieť.[61] Už v roku 1543 začali znova vo Viedni pribúdať obvinenia o nezákonnej činnosti bratov Podmanických.[62] Podmanickovci kontrovali žiadosťou na Ferdinanda, aby ich prijal medzi svojich verných a aby im vrátil ich majetky a na majetky získané od kráľa Jána Zápoľského, aby dal nové donácie.[63]

V ťažkej situácii tureckých nájazdov, keď sú postihnuté aj Podmanického dŕžavy vo Vesprímeskej stolici[64], sa Podmanický vzdáva v Piešťanoch 18. júna 1543.[65] 24. decembra 1544 Rafael Podmanický prisahá vernosť Ferdinandovi I..[66] V novovzniknutých krajinných podmienkach Podmanickým zostalo okrem majetkov, ktoré im Ferdinand I. ponechal, aj obrovské množstvo nepriateľov, ktorí si počas skoro dvadsiatich rokoch vyčíňania narobili. Z toho vyplynulo množstvo súdnych sporov a ustavičných žalôb, ktoré boli na oboch podávané dotknutými osobami. 25. októbra 1545 sa dohodli na dočasnom predbežne 4 mesiace trvajúcom prímerí s odvekým nepriateľom Mikulášom Kostkom.[67] V tomto roku zomrel na Bystrickom hrade Ján Podmanický, čím si mohlo množstvo jeho nepriateľov vydýchnuť. Ako hovoria dobové záznamy „Nebolo príčiny, aby ľud za ním smútil“.[68]

Obrázok 1: http://images.wikia.com/genealogy/images/b/b5/Battle_of_Mohacs_1526.png

Obrázok 2: http://forum.valka.cz/files/bitva_u_moh__e_1526.jpg