Začiatok 16. storočia v severnej časti Trenčianskej stolice

Začiatok 16. storočia v stolici bol tak ako aj v iných častiach krajiny poznačený chabou vládou Vladislava II. a neskôr Ladislava II. z rodu Jagelovcov. V tomto období všetky hradné panstvá v severnej časti stolice boli v rukách šľachty. Pod vplyvom dravých Podmanických, ale i manželských zväzkov šľachtických rodín, kráľovskými donáciami viaceré dediny, resp. majetkové diely v nich, ale aj celé panstvá často menili svojich majiteľov.[1] Najvýznamnejším rodom v oblasti už v tomto období bol nesporne práve rod Podmanických, ktorému sa podrobnejšie budeme venovať v nasledujúcej podkapitole. Medzi významné rody, ktoré tu mali svoju majetkovú účasť patril nesporne rod Zápoľských. Od Pavla Kinižiho získal ešte pred rokom 1496 do zálohu hrad Lietavu.[2] Lietavské panstvo tak na začiatku 16. storočia bolo v rukách jedného z najsilnejších rodov v Uhorsku. Štefan Zápoľský ako vedúci predstaviteľ rodu v tomto období bol v kráľovej priazni. Zastával najvýznamnejšie hodnosti v krajine a jeho syn bol jedným z ašpirantov na Uhorský trón. Vlastnil 72 hradov a panstiev. Zomrel v roku 1499, pričom jeho dedičstvo prebral maloletý syn, dvanásťročný Ján. Ten sa neskôr ako je dobre známe stal Uhorským kráľom.

S Lietavou susedilo panstvo Považského a Bytčianskeho hradu, ktorého pánom bol Ján Podmanický. Aj napriek tomu, že tieto dva rody šli v politike často spolu, na svojich panstvách, kde boli susedmi, mali stále hraničné spory, ktoré sa tiahli takmer storočie.[3] Začiatkom 16. storočia sa na scéne tejto oblasti objavuje rod Kostkovcov, ktorí si tu časom vybudovali významné postavenie. Povolal ich, konkrétne Petra a Mikuláša, Ján Zápoľský vďaka ich vojenským schopnostiam.[4] Pochádzali z Českých Sedlíc. Mikuláš i Peter, ktorí konali dôležité služby pri vydaji sestry Jána Zápoľského, Barbory za Žigmunda, poľského kráľa, ešte v roku 1512 a neskôr významne pomáhali v pomoháčskych bojoch proti Ferdinandovi, získali od Zápoľského hrady Lietavu a Strečno.[5] O tom či sa tak stalo v roku 1512 alebo v pomoháčskom je však sporné.[6] Strečno a Strečnianske panstvo pôvodne patrilo taktiež Pavlovi z Abovskej Kiniže.[7] Po jeho smrti, napriek tomu, že sa o panstvo hlásili niekdajší majitelia Pongrácovci, sa ho podarilo udržať Kinižiho vdove Benigne. Tá sa v roku 1496 vydala za Mareka Myslenoviča z Chorvátska a žila s ním do roku 1509, kedy znova ovdovela.[8] Myslenovič zastával okrem iného i hodnosť kastelána Budínskeho hradu.[9]

23. augusta 1508 kráľ Ladilav II. daroval hrad Strečno, spolu s mestom Žilinou a hradom Súča, ktoré boli v zálohe u Benigninho manžela Jánovi Podmanickému, vtedajšiemu hlavnému komorníkovi.[10] Podmanickí sa usilovali zmocniť aj Žilinského richtárstva a majetkov k nemu patriacich, čomu napomáhali chaotické časy zemepanskej svojvôle a kráľovských rozhodnutí vynesených bez ohľadu na skutočný právny stav. Napokon sa im to však nepodarilo.[11] V neskoršom období sa Strečnianske panstvo vrátilo do rúk Benigny a jej tretieho manžela Gragora Kerekiho, ktorý ho v roku 1523 prepustil Jánovi Zápoľskému. Do držby hrad v roku 1526 prevzal moravský pán Burian zo Svetlova.[12]

Na Starom hrade a príslušiacom panstve, ktorý leží tesne vedľa Strečna vládol začiatkom 16. storočia rod Pongrácovcov. Tí ho nastálo definitívne získali už v roku 1457 a vládli na ňom v podstate až do konca feudalizmu. V neskorších obdobiach síce boli nejaké spory o toto územie, ale vždy to bolo v rámci rodiny Pongrácovcov alebo ich príbuzenstva.[13] Pongrácovci, ktorí tu však nesídlili sa o hrad príliš nestarali pretože začal podľa všetkého pustnúť už na prelome 15. a 16. storočia. Aby mohli hrad opraviť museli od Ľudovíta II. vymôcť oslobodenie obcí panstva od platenia daní na šesť rokov. Tieto peniaze mali ísť potom na jeho obnovu.[14] Pongrácovci boli starým liptovským šľachtickým rodom. Podobne ako viacerí liptovskí zemania zo Svätého Jána, z Podturne, z Trstian a zo Smrečian si svoj pôvod odvodzovali od českých šľachticov Beucha, Haucha a Polka. Títo v roku 1230 získali majetky v Liptove. Priamym predkom rodu bol ale Vavrincov pravnuk Pongrác I., ktorý v roku 1368 vlastnil Liptovský Svätý Mikuláš a od ktorého rod prevzal meno. Do Trenčianskej stolice sa rod dostal v 15. storočí. Pongrác II. zo Svätého Mikuláša získal v roku 1443 hrady Strečno a Starý hrad. Potomkovia bratov Štefana a Jakuba si majetky podelili a tým rozdelili rod na dve hlavné línie.[15]

Pre ozrejmenie majetkových pomerov hradu Budatín musíme zájsť hlbšie do 15. storočia. Už v roku 1436 Žigmund Luxemburský daroval hrad aj s panstvom Jurajovi z Hatného.[16] Jeho brat Rafael, ktorý bol po ňom majiteľom, zomrel roku 1450 zanechajúc maloletého syna a vdovu. Rafaelova vdova sa vydala v roku 1460 za Gašpara Suňoga z Jesenice.[17] Gašpar Suňog bol verným stúpencom i obľúbencom kráľa Matej Korvína, vyznamenal sa hlavne v časoch bojov s Jurajom Poďebradským. Za tieto činy dostal roku 1487 spoločne so svojím bratom Mojžišom hrad Budatín. Pri tomto akte sa čiastočne pamätalo i na zabezpečenie práv vtedy ešte žijúceho potomka Rafaela Hatňanského.[18] Juraj z Hatného s touto donáciou nesúhlasil a chcel Budatín len pre seba. Napokon však medzi oboma stranami vznikla dohoda podľa ktorej Suňogovci majetok nadobudnú až po Jurajovej smrti. Ten zomrel v roku 1510[19] a od tohto roku bol potom hrad i panstvo Budatín majetkom Suňogovcov na niekoľko storočí.[20] Suňogovci pochádzali z Abova. Abovský podžupan Mikuláš Suňog /1390-1394/ získal v roku 1394 trenčiansku obec Jasenicu. Jeho potomkovia sa do trenčianskej oblasti prisťahovali a začali používať prídomok z Jasenice. Mikulášovi vnuci Bartolomej a Gašpar, žijúci v 15. storočí si rozdelili majetok a položili tak základ dvom oddeleným vetvám rodu. Bartolomej zostal bývať v Jasenici a jeho potomkovia vytvorili zemiansku /jasenickú/ líniu rodu. Táto vetva doteraz nie je výraznejšie genealogicky spracovaná. Druhú /budatínsku/ líniu rodu založil práve spomínaný Gašpar Suňog, ktorý si zobral za manželku vdovu po Rafaelovi z Hatnej a vyženil tak časť Budatínskeho panstva. Táto vetva sa neskôr ešte rozdelila na dve podvetvy /sliezsku a uhorskú/.[21]

Žilina sa teda do područia Podmanických ako sme už spomínali nedostala. V roku 1509 jej boli potvrdené viaceré majetky, okrem iného i Krásno. Ich slobody im boli potvrdené Ľudovítom II. v roku 1520. V roku 1521 však mesto postihol veľký požiar, pri ktorom jeho veľká časť zhorela. Kráľ im preto odpustil na 5 rokov všetky poplatky a dane, aby sa mohli z tohto spamätať.[22] Mesto Bytča vstúpilo do 16. storočia po dlhotrvajúcich sporoch ako vlastníctvo Michala Imrefiho zo Serdahelu.[23] Bytču aj Hričovský hrad a panstvo daroval panovník 1. mája 1500 Michalovi Imrefimu. Bratia Imrefyovci, Juraj, Imrich a Peter v roku 1518 dali do zálohu Suňogovcom Dlhé Pole, patriace Hričovu.[24] Podmanickí sa s touto situáciou nezmierili, a naďalej sa cítili byť majiteľmi Bytče. Rôznymi spôsobmi sa preto snažili tento významný majetok získať do svojich rúk. To sa prejavilo hlavne po roku 1526.

Obrázok: http://img216.imagevenue.com/loc549/th_99231_DSC05820_122_549lo.jpg