Zrušením poddanstva v roku 1848 prestalo jestvovať i feudálne Budatínske a aj ostatné spracovávané panstvá.[1] Ladislav Čáki, ktorý sa aktívne zapojil do revolúcie v rokoch 1848/49, po nej emigroval. Odsúdili ho na smrť aj v neprítomnosti, no v roku 1852 sa dobrovoľne vrátil z emigrácie. Za účasť v revolúcii ho opäť odsúdili na smrť, dostal však od panovníka milosť. V rokoch 1867 – 1876 sa stal hlavným županom Nitrianskej župy a v roku 1887 podpredsedom Uhorského snemu. Už za Ladislava Čákiho v 80. rokoch 19. storočia sa realizovali niektoré opravné práce na objektoch Budatínskeho zámku. Po jeho smrti /1891/ Budatín dostali Albín, Július a Gejza Čákiovci, a to od roku 1899.
Od roku 1907 bol jediným vlastníkom už len Gejza Čáki. Ten plánoval začať podľa plánov viedenského architekta Luxa už v roku 1912 s obnovou zámockého areálu, a to z vlastných prostriedkov. Práce prerušila prvá svetová vojna. Po vojne sa, i keď nie v plánovanom rozsahu podarilo práce dokončiť. Gejza Čáki zámok vlastnil a obýval až do roku 1945.[2] V roku 1945 sa stal majetkom štátu.[3] Od roku 1956 priestory zrenovovaného Budatínskeho zámku slúžia potrebám Považského múzea v Žiline.[4]Archívny materiál Budatínskeho panstva prevzal z archívu Slovenského národného múzea v Martine v roku 1959 bytčiansky štátny archív.[5]
[1] MARSINA, R.; FIALA, A.; IZAKOVIČOVÁ, M.: Budatín. In: Vlastivedný časopis, 1965, s. 105.
[2] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. 1989, s. 160 – 161.
[3] MARSINA, R.; FIALA, A.; IZAKOVIČOVÁ, M.: Budatín. In: Vlastivedný časopis, 1965, s. 105.
[4] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. 1989, s. 161.
[5] CHURÝ, Slávko: Panstvo Budatín 1538 – 1839. Inventár. 1964, s. 1.
