Synovia Antona Čákiho, Bruno a Štefan, žili a pôsobili prevažne na čákiovských majetkoch na východnom Slovensku. Budatín dostal Štefanov najstarší syn Ladislav, narodený v roku 1820. Stal sa hlavným županom Spišskej stolice a v rokoch 1848-1849 aj vládnym komisárom v stoliciach Spiš a Šariš. Ladislav Čáki sa aktívne zapojil do revolúcie a z vlastných prostriedkov dal vybudovať v Levoči zbrojársku fabriku.[1]
Významným dejiskom bol Budatín v revolúcii 1848/1849. Koncom r. 1848 bol sídlom veliteľstva maďarskej gardy, ktorá mala brániť prístupovú cestu zo Sliezska na Slovensko. Dňa 11. decembra 1848 tu bol boj cisárskeho vojska a slovenských dobrovoľníkov vedených J. M. Hurbanom s maďarskými gardami. Po boji ustúpili slovenskí dobrovoľníci s cisárskymi vojskami do Čadce. Po ich ústupe Maďari odsúdili na smrť a povešali v Budatíne a Kysuckom Novom Meste 7 ľudí za to, že sympatizovali s hurbanovcami a pomáhali im. 2. januára 1849 cisárske vojsko so slovenskými dobrovoľníkmi obsadilo Budatín a potom 8. januára spoločne odtiahli cez Rajec ďalej do Turca a do banských miest. 10. januára 1849 okolo tretej hodiny ráno zadný voj cisárskeho vojska, ktorý ostal v Budatíne, zámok zvnútra podpálil a odtiahol smerom na Strečno. Požiar sa nepodarilo uhasiť, a tak úplne zničil celý Budatínsky zámok, ktorý sa na dlhý čas stal úplnou zrúcaninou. Vtedy zhorel aj cenný budatínsky archív, čo je tiež jednou z príčin, že o Budatíne a Budatínskom panstve sa nám zachovalo pomerne málo priamych archívnych dokladov.[2] Okolnosti tejto straty si preto zasluhujú v tejto práci rozsiahlejší priestor, a preto pridávame text uverejnený v Letopisoch Matice slovenskej, ktorého obsahom je denník jedného dobrovoľníka. Vina za podpálenie zámku sa tu pritom pripisuje strane maďarskej.:
Od 24-30 nov. Pripravovalo sa v Sliezsku obnovené ťaženie proti Maďarom. V Tešíne boli Frischeisen podplukovník a Levartovský, kapitán od štábu. Tiahli sme z Bopice do Jablunkova, odtial ale do Mostov a Čatci. – Dňa 4-ho decembra boly naše predstráže pri Čatčanskom moste. Broj maďarských gardistov, vedený Rutkayom a Beloghom bol v nebezpečí padnutia nám do rukú. Od Svrčinovca tiahli štyry stotiny „Palombíni“, 70 jazdcov pod Boileaum, dve stotiny slov. dobrovoľníkov a zlomok vatreny s trema delami. Cesty boly všade zatarasené a poprekopávané, ale tak zle, že sa všade pohodlne i s vozmi prejsť dalo. Maďari, vidiac, že sa nepriateľ i pri 11˚ zime cez Kysucu brodi, ustúpili.
Dňa 6-ho decembra: porada na Čatci
Dňa 7-ho decembra: pochod do Nového Mesta, všade bez odporu.
Dňa 11-ho decembra: rano asi o 7 hodine, vo velkej mhle, dialšie napredovanie cisárskych. Okolo 11 hodine sa vyjasnilo. Pri Brodne dialo sa rozostavenie: v centrume slov. dobrovoľnici, na pravom kridle Ševič s 1. a Neumann s 3. stot. Palombini; na ľavom nadporučík barón Ollenburg; ako reserva 4 stot. Palombini. O poludní objavili sa uhorské gárdy, oproti ľavému krídlu. Poslaný ta bol Boileau s jazdou, ale pre záseky nemohol celkom napred, a musel zostať stáť v kartáčovom ohni. Nato pechote veleno útokom isť proti nepriateľovi, ktorý sa následkom tohto odhodlaného vystúpenia rýchle i s delami pobral nazpät, aby sa pri moste s novou posilou oproti postavil. Tu teprv začala sa rezkejšia šarvatka, bo tuná stálo už 3000 gardistov proti 800 chlapom a 12 diel proti trom rakétam. Bojovalo sa až do večera bez značnejšieho úspechu. Ranených mali cisárski štyroch (2 riad. voj., 2 dobrovoln.) mŕtveho jednoho. Večer cúvli Maďari a ustúpili aj cisárski, a síce v ten istý deň až do Čatci, na druhý deň ale až do Mostov, cieľom zosilenia sa. Tuná boli pp táborník Götz, brojovníci Pichl, Trenk a Köhler, plukovník Frischeisen, majúc pod veliteľstvom svojím 22 stotín pechoty (Palombini, Bianchi, Parma, Nassau, Deutschmeister) a tuším tri vatreny.
Dňa 1. jan. 1849 hýbali sa zťato cisárski dvoma cestami: hlavnia kolonna pod Götzom išla na Čatcu, dobrovoľníci na Turzovku pod veliteľstvom Ševiča a Bloudeka. Z Turzovky cez hory, pri zime 20˚, do Nového Mesta, kde sišli sa so sborom Götzovým. Maďari concentrovali sa pri Žiline, tam sa postaviac kde pred desiati dni stáli.
Dňa 2. januára značnejšia srážka na tom istom mieste kde dňa 11-ho dec. Bola. Götz túto bitku nazval bitkou pri Budatíne. Maďari o nezaveľa – podpálac neviem či náhodne a či zúmyseľne budatínsky zámok – prchli, prenasledovalní cisárskymi až po samý most, ktorý zkaziť mienili. Ale cisársky prudko hnali sa za nimi tak že len zo pár brvien stačili z mostu hodiť do Váhu. Veštik bol prvý na druhej strane, za ním Karol Bôrik s 8 chlapmi svojej stotiny. Títo zaperúce ostatních 14 s kazením mostu poverených gardistov, rýchle napravili čo už pokazené bolo, tak že cez most pohodlne prešla celá brigáda i s delami.[3]
[1] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. 1989, s. 160.
[2] LOMBARDINI, Alexander: Budatyn. (V trenčianskej stolici). In: Slovenské pohľady, 1884, s. 103–104.
[3] PAULÍNY-TÓTH, Viliam: Redakčná poznámka k článku Hrady trenčianskeho Považia. In: Letopis Matice Slovenskej, 1866 – 1867, roč. III – IV, č. II, s. 36.
Obrázok: http://www.profila.hu/site_media/upload/910/L_-34602910.jpg?rand=749142605
