Polarizácia moci panstiev v priebehu vekov

V priebehu jednotlivých fáz vývoja panstiev bol vzájomný pomer ich moci a vplyvu veľmi elastický. Ovplyvňovalo ho množstvo faktorov ako politické podmienky v krajine i regióne, šľachta a jej vzájomné súperenie, osídlenie atď.. Už v samotných zaznamenaných začiatkoch  histórie panstiev v priebehu 13. storočia boli na skúmanom území neskorších panstiev Strečno a Budatín tri majetkové komplexy Varín /listina z roku 1267/ a „Kis Zudcze“/donácia z roku 1244/ a Teplička /stará dedina, ku ktorej chotáru vtedy patrili aj neskôr z ňeho vyňaté katastre osád Zástranie a Zádubie/. Na majetkové pomery v oblasti v predchádzajúcich obdobiach nie sú doložiteľné písomné záznamy.

Spomínané panstvo Varín v tomto období tvorilo územie na východe ohraničené Oravou, na juhu siahalo za rieku Váh, na západe po rieku Kysucu a jeho severná časť bola totožná s poľskými hranicami. Majetok Kysuca zaberal územie medzi riekami Kysuca, Divinka a Vranie. Bolo to v podstate územie neskoršieho Budatínskeho panstva.[1] To spoločne s vznikajúcim Strečnianskym panstvom nastupujú na scénu vlastníckych vzťahov v tejto časti Uhorska v priebehu 14. storočia.

Samotné Strečnianske panstvo malo v tomto období len malé majetky rozkladajúce sa južne od Váhu v susedstve staršieho hradného panstva Lietava. Naproti tomu Varín /Starý hrad/ v roku 1323 ešte tvoril územie na juhu ohraničené kapitulou Váhu smerujúcou až k hradu Budatín. Ďalšou hranicou bola rieka Kysuca vedúca k poľským hraniciam a k hraniciam Oravy. Bolo to teda veľké územie zahrnujúce aj Tepličku samostatnú už pred rokom 1235.[2] Listina z roku 1323 je však poslednou zachytávajúcou takmer celý pôvodný majetok hradu Varín. Jeho význam v tom čase už upadal. Nadobúdalo ho spomínané Strečno /neskôr aj väčšinu jeho majetkov/ patriace kráľovskej korune. V 14. storočí sa na úkor Varína rozšírilo aj Budatínske hradné panstvo, ktorému pripadli viaceré majetky na ľavom brehu Kysuce a ďalšie zemianskym rodinám.[3]

V druhej polovici 14. storočia sa znova v tejto oblasti menili majetkové pomery a vzťahy jednotlivých panstiev. Majetok Strečnianskeho hradného panstva sa rozšíril aj na pravú stranu Váhu a v roku 1374 až po Krásno. To znamená, že Strečno odvtedy nadobudlo dominantné postavenie v severnej časti Trenčianskej stolice, a že k nemu patrila už veľká časť bývalého územia a majetkov Starého hradu.[4] Presnejšie informácie o majetkových pomeroch panstiev máme z obdobia 15. storočia. K panstvu Budatín v roku 1439 patrili lokality: Budatín, Chlmec, Vranie, Brodno, Dubie, Kysucké Nové Mesto, Lieskovec, Lehôtka, Nesluša, Povina, Radoľa a Zádubnie.[5] Z pôvodne veľkého majetkového komplexu Starého hradu ostali už len Chlmec, Vápenná /Nezbudská/ Lúčka, Krasňany, Stráža, Tížina /Dolná/, Zástranie a Kotršina Lúčka. K Strečnu patrili Oškedra, Strečno, Snežnica, Teplička nad Váhom, Gbeľany, časť Nededze a ďalšie dediny na ľavom brehu Váhu.

Druhá štvrtina 15. storočia nás uvádza už do vysoko rozvinutých sídliskových i majetkových pomerov v severnej časti Trenčianskej stolice. Až do rokov 1438 – 1439 neboli známe majetkové vzťahy medzi Starým hradom a Strečnom, ale predovšetkým majetkový rozsah Budatínskeho hradného panstva. Kým väčšinu majetkov z územia Starého hradu spred roku 1235, resp. 1323 získalo od začiatku 14. storočia prudko sa rozvíjajúce Strečno, pôvodný majetok Kysuca z roku 1244 sa stal základom panstva Budatínskeho hradu. Od začiatku 14. storočia tu teda jestvovali tri hradné panstvá a viaceré zamianske majetky. Starohradské panstvo malo od polovice 14. storočia len malé pozemkové vlastníctvo. Z jeho pôvodného majetku získalo nielen Strečno, ale aj Budatín, ktorých majitelia boli najväčšími pozemkovými vlastníkmi v severnej časti Trenčianskej stolice.[6] Tým sa teda z pôvodne málo významných panstiev stali majetky, ktoré potom v priebehu 16. storočia viedli rozsiahle spory a boje o svoje hraničné územie, ale i jednotlivé majetky. Obrovský vplyv na to mali už spomínaní valasi a ich vplyv na ekonomický a hospodársky rozvoj panstiev. Pre porovnanie z predchádzajúcim obdobím sa v roku 1508 k expandujúcemu Strečnianskemu panstvu radia majetky: Strečno, Teplička, Gbeľany, Lúčka, Rodina, Stráňavy, Tížina, Ilové, Turie, Porúbka, Poluvsie, Mojšova Lúčka, Oškedra, mesto Žilina spoločne s Krásnom a Závodím.[7] V tomto období začali postupne vznikať boje a spory, ktoré sú bližšie popísané nižšie. Preto ich v tejto časti netreba bližšie rozoberať. Snáď treba len poznamenať, že vznikajúce spory a ich riešenia prikláňali pomyselnú misku váh raz na jednu a raz na druhú stranu.

Najvýznamnejšou oblasťou záujmu panstiev boli novoosídlované oblasti horných Kysúc, v ktorých videli možnosť /teda hlavne Budatínske panstvo/ novej územnej a hospodárskej expanzie. Nakoniec z tohto boja vyšlo víťazne Strečnianske panstvo. Bývalé sporné územie pri strednom a hornom toku Kysuce, sa tak stalo trvalou súčasťou tohto panstva ako Kysucký dištrikt.[8] Na začiatku 17. storočia zahŕňalo Budatínske panstvo obce: Budatín, Chlmec, Brodno, Zádubnie, Nesluša, Povina, Lieskovec, Budatínska Lehota, Radola, Lopušná, Ochodnica, Dunajov, Dubie, Divina, Divinka, Svederník, Rudina, Rudinská /teraz Rudinka/, časť Čadce a Kysucké Nové Mesto. V týchto obciach bolo v tom čase iba 158 sedliackych usadlostí, 195 želiarskych domov a 6 mlynov.[9] V budatínskom urbáre z roku 1658 sa navyše okrem vyššie spomínaných obcí uvádzajú Horelica, Staškov, Raková, Podvysoká, Svrčinovec, Lodno, Podjavorske a Vranie.[10] Naproti tomu v strečnianskom urbáre z roku 1662 sa spomínajú Strečno, Straňavy, Teplička, Gbeľany, Tížina, Terchová, Stará Bystrica, Nová Bystrica, Klubina, Zborov, Radôsktka, Vadičov, Oškedra, Lutiše, Pažitie, Ilove, Žilina, Zavodie, Krásno, Čadca, Raková, Staškov, Podvysoká, Svrčinovec, Zákopčie, Čierne, Skalité.[11] Zdvojené pomenovanie niektorých obcí v oboch urbároch je z dôvodu vtedy vrcholiaceho sporu o tieto majetky. Tento spor doznieval ešte v 18. storočí, kedy bol riešený aj pred kráľovskou súdnou tabuľou. Definitívne bol ukončený predajom /častí/ obcí Čadca, Oščadnica, Staškov, Raková, Zákopčie, Čierne, Horelica, Skalité, Podvysoká a Svrčinovec Jánom Nepomukom Suňogom Mikulášovi Esterházimu v roku 1769 za 106 tisíc zlatých.[12]

Dalo by sa tým pádom povedať, že Budatínske panstvo napriek snahám o územnú expanziu za pomoci zakladania nových osád na území Strečnianskeho panstva si tieto potom neudržalo. Z hľadiska polarizácie moci panstiev možno zhrnúť, že na území pôvodného Starohradského panstva vyrástli dve panstvá. Ich pomerná moc bola zo začiatku výrazne ovplyvnená postavením Strečnianskeho panstva ako kráľovského majetku, ktoré tým pádom rýchlo rozširovalo svoje územie na úkor ostatných. Keď sa jeho územie dostalo do šlachtických rúk, pomer síl medzi oboma panstvami sa stal vyrovnanejší. Za situácie vznikajúcej mocenskej anarchie v Uhorsku a príchode valašského obyvateľstva sa situácia medzi panstvami ešte viac vyhrotila. Dynamické obdobie polarizácie moci medzi oboma panstvami sa začalo postupne završovať v priebehu 18. storočia, kedy doznievali majetkové spory medzi panstvami. Situácia sa navyše skomplikovala rozpadom veľkého strečnianskeho majetkového komplexu v 17. a 18. storočí. V nasledujúcom období 19. storočia nasledoval ich postupný zánik ako mocenských bášt a ich postupný prerod na panské príp. podnikateľské veľkostatky.