Spory panstiev o územia v oblasti Kysúc

Divoké obdobie panujúce v Uhorsku po Moháčskej katastrofe ako i príchod nového valašského elementu do vyššie položených oblastí, podnietili výbojnú politiku viacerých šľachtických rodov, ktoré touto cestou chceli ťažiť zo vzniknutej situácie čo najviac. Samotný valašský element významne podnietil otázku presného stanovenia hraníc medzi jednotlivými panstvami, z čoho vzplanuli vždy nové a nové spory a nepokoje. V 1. polovici 16. storočia navyše začali vznikať spory medzi Tešínskom a Horným Kysuckom o ovládnutie úbočia Javorníkov a Beskýd, dovtedy kolonizačne a hospodársky nevyužitých.[1] Z veľkého množstva sporov vznikajúcich medzi panstvami stačí pre utvorenie obrazu spomenúť len niekoľko z nich.

V roku 1536 sa začal vyše dvoch storočí trvajúci majetkový spor medzi Suňogovcami z Budatína a majiteľmi Strečna. V tom istom roku žaluje Mikuláš Kostka zo Strečna Suňogovcov, že mu zaberajú valachov a dávky od nich v poriečí Bystrice a Kysuce na sever od Krásna. Takmer všetci z 97 svedkov potvrdili, že majetok Krásna vždy patril k Žiline a prostredníctvo nej /po roku 1526/ Strečnianskemu panstvu. Podľa ich výpovedí na území neskoršej Čadce stáli pred rokom 1536 len pastviny, na ktorých valasi slobodne chovali svoje stáda a košiare, koliby a chalupa akéhosi Lokina Slaninu, alebo ináč nazývaného Lokňa /choval tu okolo 400 oviec/. Potom, že dal Slaninovu chalupu zničiť Podmanický. Rozsiahly spis hovorí, že Rafael Podmanický nútil svojich valachov pásť ich stáda v okolí Čadce a samotného Slaninu tu usadil v čase, keď okupoval Žilinu i Strečno /asi roku 1535/ a neskôr, keď sa Strečna zmocnil M. Kostka, Podmanický dal dom Slaninu asi 200 pešiakom zdemolovať.[2]

V druhej polovici 16. storočia Strečnianske panstvo už nedokázalo zabrániť expanzii Budatínskeho panstva – Čadca sa totiž už spomína medzi 21 dedinami patriacimi k panstvu Budatín. Nastalo obdobie „rôznych násilností“ – vzájomného ničenia majetku, stavania kolíb, salašov na cudzom území, búrania stavieb, spásania lúk, kradnutia a ničenia sena, zajímania dobytka i poddaných, na dennom poriadku bolo prepadávanie, vypaľovanie, ublíženia na zdraví, ba dokonca zabitia, na čo sa od toho času hromadia písomné svedectvá. Už v roku 1564 pobral Rafael Suňog poddaným z Krásna 29 kráv, tvaroh, maslo, jeho dobytok sa pásol v hraniciach Krásna na Zborove. V roku 1569 nechal pochytať poddaných z Krásna a držal ich vo väzení, v roku 1579 Ján Suňog sa ďalších násilností dopúšťal na Oščadnici, kde okrem iného nechal pokosiť veľkú časť prosa atď. [3] V roku 1580 svedkovia v spore Suňogovci – Deršfiovci svedčili, že miesta Oščadnica, Hraničné, Moravské, Dedová, Rača, Klubina, Bystrica, Na Bažejovec, Veľká Magura, Na Ozdny, Príslop, Čadca a k Svrčinovcu a hraniciam s Tešínom, miesta od Bystrice až k Lieskovcu, užívali oddávna Suňogovci, príjímali dávky od obyvateľov, ktorí tu mali postavené salaše.[4]

K týmto sporom pribúdali aj trenice s Tešínskom. Napr. v roku 1579 písal Suňog z Budatína sťažnosť tešínskemu kniežaťu Václavovi, v ktorej hovorí, že jeho poddaní na gruntoch v „Ošťednici“ zajali dobytok, a preto ho žiada vrátiť. V liste budatínskeho kastelána úradníkovi tešínskej kňažnej v Jablunkove z roku 1584 sa hovorí, že tešínski valasi nemajú pásť svoje ovce na mieste „Svržinov“, pretože je uhorským majetkom.[5] Ukazuje sa, že čadčiansku oblasť neosídľovali v tomto období len valasi zo Slovenska, ale tiež z južného Jablunkovska. Preto sa z hľadiska vlastníctva oblasti na oboch stranách vždy rozchádzali, tešínčania označovali za hranicu svojich pastvín rieku Čadečku, slovenská strana trvala na vrcholkoch Beskydov.[6]

Osídľovanie na Kysuciach postupovalo, dočasné salaše sa menili na trvalé sídla – napr. v roku 1624 sa budatínskym zemepánom zakazovalo stavanie nových dedín na území chotára Krásna nad Kysucou. Tie sa samozrejme stali ďalším zdrojom sporov. V roku 1638 protestoval majiteľ Strečna František Vešeléni spolu so žilinskými mešťanmi proti ustanoveniu Gašpara Suňoga do držby obcí vzniknutých v chotári Krásna nad Kysucou – Horelice, Rakovej, Staškova, Čadce, Svrčinovca, Oščadnice /Javorského/ a Dlhej. Násilnosti v chotári Krásna neprestávali. Jednotlivé obce udávala ako svoj majetok raz jedna, raz druhá strana.[7] V liste písanom po roku 1671 a adresovanom bratislavskej komore sa obyvatelia Staškova sťažujú na sliezske obyvateľstvo, kvôli neustálym prepadom a okrádaniu.[8]

Spory medzi Strečnianskym a Bbudatínskym panstvom pretrvávali aj v priebehu druhej polovice 17. storočia. Na pozadí súdnych sporov poddaní oboch panstiev v chotároch susedných dedín rúbali, klčovali, vypaľovali lesy, „vyrábali“ kopanice, lúky a pasienky, alebo tieto poorali, zasievali obilniny, kosili seno, spásali lúky svojimi stádami, kradli a ničili drevo, stavali košiare, chalupy a usadzovali sa, tiež ničili stavby, prepadávali sa, prípadne aj bili, kradli dobytok a pod.[9] V roku 1661 bol síce rokom, kedy bol ukončený proces ohľadne sporu o hranice medzi Strečnom a Budatínom /potvrdené to bolo aj kráľom Leopoldom artikulom 36/1662/, ale spor samotný doznieval ešte aj v 18. storočí, kedy bol riešený aj pred kráľovskou súdnou tabuľou. Definitívne bol ukončený predajom /častí/ sporných obcí Jánom Nepomukom Suňogom Mikulášovi Esterházimu v roku 1769 za 106-tisíc zlatých. Na území Kysúc sa nestretávali iba záujmy panstiev Strečno a Budatín. Majetkové spory prebiehali aj medzi Strečnianskym a Starohradským panstvom a medzi Budatínskym a Bytčianskym panstvom, aj keď nenadobudli takých veľkých rozmerov. Uhorsko – sliezske /tešínske/ hraničné spory o územie pri hornom toku rieky Kysuce boli ukončené až na konci 18. storočia, kedy bola definitívne stanovená štátna hranica.[10]