Dôkazy existencie a prvé zmienky o severnej časti Trenčianskej stolice

Otázky týkajúce sa štátnej a cirkevnej príslušnosti Trenčianskeho komitátu po páde Veľkej Moravy do druhej polovice 11. storočia /provincia Wag, Trencen/, odkedy sa stal trvalou súčasťou uhorského kráľovstva a jeho cirkevnej organizácie – nitrianskeho biskupstva reštituovaného iba na území Trenčianskeho komitátu, nemožno bez faktografického materiálu presvedčivo zodpovedať, i keď je pravdepodobné, že až do roku 1083 patril k Vratislavskej diecéze, tým pádom i  dŕžave Piastovcov. Prvým nespochybniteľným dokladom existencie Trenčianského komitátu je až listina kráľa Kolomana z roku 1111 potvrdzujúca dôchodok tretiny mýtnych poplatkov Zoborskému kláštoru z celého Nitrianska a Trenčína. V rámci organizácie cirkvi na jeho území bezpochyby už od časov obnovenia nitrianskeho biskupstva jestvoval aj Trenčiansky a Hradniansky archidiakonát a potom aj Žilinský vicearchidiakonát, do ktorého patrilo aj územie severnej časti Trenčianskej stolice.[1]

Belo III. daroval Vratislavovi /Vrazlo/, bratovi Stojslava /Stoyza/, jobagionovi Trenčianskeho hradu, zeme Kameničany a Predmier so Súľovom je falzum. Vzniklo ale už v 20. rokoch 13. storočia a zachovalo sa len v odpise kráľa Ladislava IV. z roku 1274.[2] Okrem datovania tu iste zajmú i slovanské mená aktérov.

V listine z roku 1267 kráľa Bela IV. sa čiastočne osvetľuje stav majetkovej držby v tejto oblasti v časoch vlády Ondreja II., t. j. pred rokom 1235. Z textu sa dozvedáme že pred rokom 1267 nastala výmena „zeme“ Varína, Tepličky a Žiliny /ich majiteľmi predtým boli magister Jakub, Trenčiansky župan s bratmi Pavlom a Michalom, synovia Michala/ za majetok Oravy s hradom a za iné dediny v Liptove a Turci. Tieto dovtedy vlastnili vnuci zvolenského župana Detrika, predkovia neskôr významného rodu Balašovcov. Táto spáva podáva pekný pohľad na sídliskové pomery kraja. Je logické, že keďže tieto majetky mali vyvážiť Oravu s hradom a ďalšie dediny v Liptove a Turci, museli to byť väčšie komplexy zahŕňajúce viaceré sídliská. Pod zemou Varín treba pritom rozumieť Starý hrad s panstvom, ktorý bol pod týmto názvom písomne doložený až v roku 1384 /viď príloha na konci práce/, a to len preto, že jeho predchádzajúci názov bol Varín /Varna/[3] ako to uvádzajú listiny z rokov 1321, 1323, ale i 1354.[4] Bol pritom v tejto oblasti z najväčšou pravdepodobnosťou jediným hradom, a plnil tak i funkciu pohraničnej pevnosti.[5] V roku 1244 dal Belo IV. Bohumírovi, synovi Subislava /Subislaus/, za jeho zásluhy v Bulharsku a za účasť v bojoch proti Tatárom neobývané zeme na území medzi Varínom a riekou Kysuca na hraniciach z Poľskom, ako aj zem Súča /Zudczan/, ležiacu v susedstve Moravy a pri Drietome v Trenčianskej stolici.[6] V tejto súvislosti je otázne, či zem medzi Varínom a riekou Kysuca bola ľudoprázdna, alebo len vyľudnená z dôvodu tatárskeho vpádu /čo by bolo pravdepodobnejšie/.

V minulosti všeobecne uplatňované pravidlo o ľudoprázdnosti severných častí Trenčianskej stolice má ešte jeden aspekt, ktorý by túto skutočnosť mohol vysvetliť. V období konca stredoveku a začiatku novoveku totiž v Európe, vrátane kratších miernejších periód, zúrila malá doba ľadová. Trvala približne 500 rokov a skončila až v polovici 19. storočia. Pri tom trpelo hlavne poľnohospodárstvo[7], čo v severných vyššie položených oblastiach muselo mať katastrofické následky. Pomalú a riedko osídlenú populáciu severných častí Trenčianskej stolice tak možno prisúdiť z veľkej časti aj tomuto faktoru. V tak nehostinných podmienkach dokázali zmysluplne prežiť až Valasi, ktorí do týchto oblastí prenikali v 16. storočí. Taktiež neskoršie nárasty populácie súviseli s novými metódami v poľnohospodárstve, ale aj v technike, ktoré umožnili dovtedy poveternostne neznesiteľné podmienky aspoň čiastočne zúžitkovať. Toto by celkom pekne vysvetľovalo diskontinuitu v osídlení oblastí ako napr. Kysúc v období vrcholného stredoveku a ranného novoveku.