Vzostup rodu Podmanických pred rokom 1500

Keďže rod Podmanických zohral v histórii severnej časti Trenčianskej stolice dôležitú úlohu, treba si bližšie a presnejšie ozrejmiť jeho cestu k pozíciám, ktoré dosiahol v 16. storočí. Za zložitých pomerov v dobe Matúša Čáka Trenčianskeho, hlavne krátko po jeho smrti, sa Karol Róbert snažil odmeniť hlavne jemu verných spojencov. V tejto dobe sa do Trenčianskej stolice dostáva aj rod neskorších Podmanických. Pricestovali tu pravdepodobne z juhovýchodných oblastí obývaných Slovanmi, nakoľko ich krstné mená Adrian, Zwanyš, sú pre slovenčinu ale i češtinu atypické a pochádzajú z prímorských dalmátskych oblastí Uhorska. Podľa osady Podmanín, ktorá leží v blízkosti Považskej Bystrice, si odvodili neskoršie rodové meno Podmanický.[1] Prvou listinnou zmienkou v rodovom archíve rodu je donácia z roku 1351, kedy panovník Ľudovít Veľký Mikuláša Podmanického a Pavla Thanaka uviedol do vlastníctva lesu zvaného Lúčka v Trenčianskej župe.[2] Rod sa v podstate počas celej svojej existencie vyznačoval ambicióznosťou a schopnosťou využiť dobu vo svoj prospech. To sa stalo i roku 1399. V roku 1397 daroval Žigmund kališskému vojvodovi Sandzivojovi z Ostrohu hrady Strečno, Starý Hrad, Považskú Bystricu, Lietavu, Hričov s príslušenstvami, mesto Žilinu /s tridsiatkom/ a Rajec, teda okrem Budatínskeho panstva celú vtedajšiu hornú Trenčiansku stolicu.[3] Sandzivoj mal nemalé zásluhy na tom, že v roku 1383 zvolili Hedvigu, dcéru kráľa Ľudovíta I. za poľskú kráľovnú.[4] Sandzivoj zo súhlasom kráľa Žigmunda Luxemurského 23. mája 1399 oslobodil Silvaniša Podmanického od vojenskej služby s dvoma kopijami a zaväzuje ho k službe už len s jednou kopijou.[5]

Rod bol prijatý do zemianskeho stavu po smrti Ľudovíta I., ale hlavne po smrti sedmohradského vojvodu Ctibora, pána na rieke Váh /“Dominus fluvii Vagi“/. Ten zomrel roku 1414. Po jeho smrti všetok majetok pripadol kráľovi. Podmanický sa evidentne dostali k viacerým majetkom, keďže sa rozdelili na viacero rodín. Okrem Podmanických ešte aj na Lučanskovcov a Klobušickovcov.[6] Majetok sa potom musel zložito znova spájať a dostávať do pôvodného rodu Podmanických. Okrem iného aj v donácii z 2. augusta 1440.[7] V roku 1451 rodinný majetok obdržal od Jána Huňadyho Ladislav Podmanický a prevzal tak rodové prvenstvo. Ladislav bol mladý, dravý a obratný zeman, ktorý zo skromného majetku i v ťažkých časoch dokázal vybudovať mocenskú základňu neskorším generáciám. To hlavne vďaka svojej službe po boku kráľa Ladislava a neskôr Jána Huňadyho. V roku 1458 už mal dosť veľké politické postavenie a vplyv, aby podporil i voľbu kráľa Mateja Korvína.[8] Odmena na seba nenechala dlho čakať a Ladislav dostáva od Mateja donáciou z 15. marca 1458 Bystrický hrad i s príslušenstvom[9] /treba však priznať, že to z časti bolo aj kvôli dlhu Ladislava Huňadyho, ktorý si od Podmanického pod rozličným menom požičal. Dlh predstavoval 12 tisíc zlatých, čo okrem iného svedčí o vtedajšej Podmanického zámožnosti[10]/. Od tohto roku sa tento hrad stal baštou rodu Podmanických.

Za zásluhy pri pomoci rodu Huňadyovcov získava 3. septembra roku 1460 Šarišský hrad aj s príslušenstvom.[11] Navyše sa stáva dvorným radcom samotného kráľa.[12] Majetky a moc Ladislava Podmanického tak naďalej narastali geometrickým tempom. 11. januára 1467, keď Matej bojoval proti Čechom už mal Ladislav takú moc, že sám kráľ vydal zvláštny rozkaz pre zemanov žijúcich okolí Kostolanského hradu o povinnosti dať Ladislavovi Podmanickému k dispozícii dôležité veci pri jeho boji s Čechmi.[13] Kostolanský hrad, ktorý bol do tej doby osídlený vodcom zbytkov bratríkov Jánom Švehlom tak mohlo kráľovské vojsko pod velením Ladislava Podmanického a Blažeja Magyara ľahšie dobyť. Švehla sa v tejto situácii už aj snažil vyjednávať, ale spoločnú reč s nepriateľom nenašiel. Ostatky bratríckeho vojska sa pokúšali o útek. I tak bola väčšina Ladislavovými jednotkami zajatá a na kopci pri Kostolanskom hrade popravená. Medzi poravenými mal byť podľa správ aj sám Švehla pribitý na kríž.[14] O tom, že si Matej vážil vojenské schopnosti Ladislava svedčia jeho poverenia, v ktorých mu uložil ochranu viacerých hradov na Považí v roku 1466, ale aj velenie nad obsadenými územiami na Morae[5], pod titulom capitaneus marchionatus nostri Moravie.[16] V tomto období sa v listinách začíname stretávať s menom Blažeja Podmanického. Konkrétne Juraj Poďebradský 25 júla 1467 žiada kráľa aby zastavil Blažejove vyčíňanie na Morave a stiahol ho do Uhorska.[17] Jeho príbuzenská príslušnosť k Ladislavovi nebola doposiaľ hodnoverne vysvetlená. Z listiny z 8. februára 1538 však vyplýva, že Blažej bol súrodenec Ladislava Podmanického.[18] Blažeja Podmanického niektorí historici stotožňujú s Blažejom Magyarom. Toto však nie je príliš pravdepodobné.[19] Blažej pôvodne patril k bratríkom pod velením Jána Jiskru z Brandýsa. Jeho príslušnosť k bratríkom spečatil sobášom s dcérou kapitána Mikuláša Švidrigala. Pri blížiacom sa konci bratríckeho hnutia však v pravej chvíli prešiel na stranu nepriateľa[20]. Za oddanosť kráľovi Matejovi Blažej 28. decembra 1468 dostal hrad Hričov aj s príslušenstvom. Blažej a Ladislav viedli medzi sebou dlhoročný spor o majetky. Výsledky sporu žiaľ nie sú známe. Blažej zomrel v roku 1480 zanechajúc syna Ladislava.[21] 6. marca 1471 získal starší a významnejší Ladislav Podmanický spolu so svojím synom Jánom Bystrický hrad do dedičnej držby.[22] Ladislav zomrel koncom roku 1488, alebo začiatkom roku 1489.[23] Ladislavovi synovia sa na základe otcovho dedičstva a postavenia v kráľovstve stali významnými osobnosťami začiatku 16. storočia v Uhorsku. Konkrétne to boli Ján, Michal a Štefan.

Podľa testamentu z 22. januára 1485 sa stal dedičom Bystrického hradu Ján Podmanický. Zároveň tak prevzal i vedenie rodu.[24] Jeho bratia Michal a Štefan vo svojom záujme 5. januára 1490 zakázali matke Helene Országovej, aby v ich mene uzavrela akúkoľvek tajnú dohodu týkajúcu sa hradu Bystrica, alebo iných rodinných majetkov.[25]

„quod Miachael et Stephanus, filii condam egregii Ladislai Podmenyczky de Podmenyn nostram venientes in presentiam per modum protestationis et inhibitionis nobis significare curaverunt in hunc modum, quod prout ipsi percepissent, generosa domina Elena de Gwth, relicta eiusdem Ladislai Podmanyczky, mater ipsorum, ipsis penitus insciis et ignorantibus, quandam occcultam despositionem occasione castri Byzthrycze vocati et aliorum iurium possessionariorum ipsorum unacum egregio Johanne, similiter filio eiusdem Ladislai Podmenyczky, fratre eorundem nomine ipsorum feciset“[26]

Zisky majetkov rodu Podmanických pokračovali aj po nástupe na trón kráľa Vladislava II. Ten si chcel tak silný rod udržať na svojej strane. Koncom 15. storočia sa rod Podmanických dostal i do priateľských kontaktov s ich novým susedom Štefanom Zápoľským, ktorý sa stal majiteľom Lietavskeho panstva. Svedčí o tom viacero listín v diplomatári rodu Podmanických z poslednej dekády 15. storočia.[27] Michal a Štefan, najmladší bratia Jána Podmanického po otcovej smrti podľa spomínaného testamentu prevzali zdedené majetky. Michal sa stal majiteľom Brumovského a Slavičského hradu na Morave, zatiaľ čo Štefan dostal mesto Bánovce. Štefan však nechcel majetky, pretože mal iné životné ambície. Chcel urobiť kariéru v cirkevnom prostredí. Z toho dôvodu sa dohodol s bratmi Jánom a Michalom, že ak sa s ich pomocou stane biskupom ponechá Jánovi svoju časť dedičstva. Ján mal potom Michalovi platiť 100 zlatých ročne z príjmu z bánoveckého majetku.[28]