Zložitá politická situácia a neustály boj o uhorský trón v 15. storočí poznačili aj život v Kysuckom regióne. Situáciu ešte zhoršili spanilé jazdy husitov a nasledujúca bratrícka lúpežná činnosť. Pre Kysuce ako aj ostatné časti Uhorska je pre toto obdobie príznačné postupné prerozdelenie kráľovského majetku pod správu zemanov /zemianska kolonizácia/. Ešte roku 1397 daroval kráľ Žigmund za rozličné služby a pôžičky Kališskému vojvodovi Sadzivojovi z Ostrohu hrady Strečno, Starý Hrad /Varín/, Považskú Bystricu, Lietavu, Hričov s príslušenstvami, mesto Žilinu /s tridsiatkom/ a Rajec. Bola to okrem Budatínskeho panstva prakticky celá horná Trenčianska. Po Sadzivojovi a kráľovnej Barbore sa hradné panstvá hornej Trenčianskej okrem iných aj Strečnianske, Starohradské a Budatínske dostali načas v r. 1429 do zálohu Mikulášovi z Góry, pričom hrad Budatín v bojoch s husitami bol úplne rozrušený[1]. Husitské vojská priamo prechádzali Kysucami[2] a je dokonca možné, že na území Kysúc aj istý čas táborili[3].
Listiny z obdobia vlády kráľa Albrechta Habsburského nás prvýkrát a úplne zoznamujú s majetkovými pomermi v severnej Trenčianskej i na Kysuciach. V r. 1436 daroval Žigmund Jurajovi z Hatného Budatínske panstvo a v r. 1438 Albrecht na žiadosť Juraja a jeho bratov nariadil Turčianskemu konventu reambulovať ho. Táto listina je zároveň najstarším písomným dokladom o existencii dedín Vranie, Kysucký Lieskovec, Budatínska Lehota, Povina, Brodno a Zádubnie. Okrem Zádubnia všetky tieto dediny ležia na starej obchodnej ceste do Sliezka vedúcej popri rieke Kysuci. V roku 1442 sa kráľovské hrady Strečno a Starý hrad dostali do zálohu Jánovi Čapkovi zo Sán a v nasledujúcom roku Pongrácovi z Liptovského Mikuláša, ktorý mal Strečno v držbe s prestávkami až do 80-siatych rokov 15. storočia. Od roku 1483 Strečno s tými istými dedinami ako v r. 1439 vlastnil Pavol z Kiniže, neskôr jeho vdova Benigna /Podmanická/, potom manželka Marka Horvátha /Myslenoviča/. Starý hrad ostal naďalej v držbe Pongrácovcov. Budatínske panstvo sa manželským zväzkom vdovy po Rafaelovi z Hatného Alžbety s Gašparom Suňogom z Jasenice a donáciou z r. 1487 dostalo do vlastníctva Gašpara a Mojžiša Suňogovcov, ktorých potomci ho s prestávkami vlastnil až do roku 1798 /vymreli po meči/. Od r. 1438 /39/ do konca 15 stor. nenastali na území Kysúc väčšie sídlištné zmeny. Len z Vadičova, majetku zemanov z Mojšu sa vyčlenil Horný Vadičov[4]. V 15. stor. sa na území Kysúc skončila zemianska kolonizácia, ktorá od 1. pol. 14 stor. bola časovo súbežná s kolonizáciou na žilinskom práve. Avšak väčšina v tom čase pramenne doložených dedín, ktoré sa stali zemianskymi majetkami, či boli založené na nemeckom práve, bola staršími osadami.
Príchod Valachov
V 2 pol. 15. stor. sa v dedine Belá v strečnianskom panstve po prvýkrát v Trenčianskej stolici objavujú valasi. Tým sa v dejinách Kysúc počala nová etapa v osídľovacom procese, keďže valasi osídľovali zväčša hornaté oblasti vhodné na pasenie oviec. Výsady dostali od Mateja I. po r. 1475. Dozvedáme sa o tom z listiny Vladislava II. z roku 1496, ktorý potvrdzuje Matejovu listinu a slobody[5].
Krásno nad Kysucou
V Krásne nad Kysucou sa v 15 storočí, konkrétne roku 1417, stáva podľa záznamov dedičným richtárom Ján, dedičný richtár Žiliny. V decembri toho istého roku bola vykonaná metácia Krásna. Metačná listina udáva hranice nasledovne: rieka Kysuca, Rakovka, Veľká Raková, Ochodnica, Javorský vrch, potok Predmier v Turzovke, Bahaňa, Trstená, Milošov, Svrčinovec, hranice Poľska a Uhorska, riečka a lúka Čadca, Rača, Klubina, Bystrica, Istebné, Hlboký potok, Kysuca. V roku 1429 Ján odkázal dedičné richtárstvo s majetkami Hieronymovi, zrejme synovi Jánovej sestry, ktorej meno nie je známe. Hieroným mal vyplatiť druhej Jánovej sestre Barbare 500 zlatých a všetky dlhy, ktoré zostali po Jánovi. Dedičné richtárstvo pritom mal získať aj v Krásne nad Kysucou. Ako dedičný richtár sa spomína už v roku 1420. Kto bol majiteľom Krásna v nasledujúcom období sa presne nevie. Po roku 1431 sú vo funkcii dedičného richtára vedené rozličné osoby, väčšinou žilinskí mešťania. Od roku 1475 sa uvádzajú len volení richtári[6].
Kysucké Nové Mesto
Rozvoj mesta napredoval dosť rýchlym tempom. V roku 1417 sa po boku iných miest ako Trenčín, Ilava, Bystrica, Rajec, Varín, uvádza ako jedno z vyspelejších. Mesto malo v 15. storočí pravdepodobne dobré vzťahy so Žilinou, pretože im boli jeho obyvatelia spoločne s Rajčanmi v roku 1477 svedčiť o istých mestských privilégiách (stratila sa im výsadná listina). Ak sa prejednávali dôležité veci v Žiline, zvyčajne bol prizvaný aj richtár z Kysuckého Nového Mesta. V 15. storočí bol majiteľom mesta od r. 1395 poľský kráľ Vladislav a už roku 1410 bol zemepánom Ctibor, pán Beckova. Po príchode husitských vojsk boli vrchnostenským orgánom Juraj a Ladislav z Hatného a neskôr Rafael z Hatného. Ten zomrel roku 1479 a jeho vdova Alžbeta z Turca sa vydala za Gašpara Suňoga z Jesenice.[7]
[1] Beňko, J.: Osídlenie Kysúc. In: Správy a informácie 4. Bratislava, 1980, s. 18.
[2] Marsina, R.: K starším dejinám Kysúc. In: Správy a informácie. Bratislava, 1981, s. 69.
[3] Dubovický, Oskár, Podmanický, Ján: Stará Bystrica a okolie, Bratislava, 1998, s .62
[4] Beňko, J.: Osídlenie Kysúc. In: Správy a informácie 4. Bratislava, 1980, s. 18-21.
[5] Beňko, J.: Osídlenie Kysúc. In: Správy a informácie 4. Bratislava, 1980, s. 21-22.
[6] Podoláková, Ľ.: Krásno nad Kysucou – prechádzky storočiami. Čadca, 2006, s. 31.
[7] Galvánek, V: Kysucké Nové Mesto kedysi a dnes. Žilina, 1965, s. 45-46.
