Ľudová architektúra na Kysuciach napriek niekoľko storočnej tradícii patrí v rámci Slovenska k najmladším. V prvom rade tento fakt treba pripísať relatívne neskorému osídleniu tohto regiónu, ktorý bol v podstate do 16. storočia nezaujímavým teritóriom z dôvodu jeho nehostinných prírodných podmienok. Zmena nastala až po príchode Valašského obyvateľstva v 16. storočí, ktoré sa usadzovalo práve vo vysokých horských polohách kôli pastierstvu. Valašský spôsob života, spojený s pasením väčšieho množstva oviec si vyžadoval územné zmeny. Valasi prichádzali zo severu a východu do kraja jednak živelne, jednak boli privolávaní zemepánmi, ktorý im poskytovali tzv. Lehotné slobody a úľavy na poddanských povinnostiach.
Zintenzívnenie hospodárskeho života na režijných veľkostatkoch v Trenčianskej stolici a vyhľadávanie nových zdrojov príjmov vytváralo podmienky pre využitie horských krajov síce chudobných na ornú pôdu, ale bohatých na drevo, lúky a pasienky, tým viac, že nastalo v podhorských považských obciach relatívne preľudnenie. [1]
Z valašskou kolonizáciou sa v tunajších podmienkach začala v sedemnástom storočí prelínať kolonizácia kopaničiarska. Zemepáni ňou do dosiaľ neobývaných alebo málo osídlených častí Kysúc usídľovali obyvateľstvo.
[1] Bednárik, Rudolf: Ľudové staviteľstvo na Kysuciach, Bratislava. 1968, s. 10
